Nedávno som stretol kamaráta-podnikateľa. Teda neviem, či viac kamaráta alebo podnikateľa, lebo celý náš rozhovor sa točil okolo práce. Keď som po chvíli pochopil, že moje pokusy o zmenu témy sú zbytočné, poddal som sa jeho monológu a začal som počúvať. Napokon, nič iné mi nezostávalo, pretože bol natoľko rozhorčený, že ma k slovu nepripustil. Po chvíli som bol rád, že sa téma zrealizovala v podobe monológu, lebo by sme sa asi pohádali. Vlastní niekoľko reštaurácií. Nariekal, aký je to nevďačný a stratový biznis. Ako musí zamestnávať zamestnancov na dve smeny, ako musí so stratou prevádzkovať kuchyňu a aká je na Slovensku slabá kúpna sila. Keď som namietol, že veď má stále plno, zaspieval to staré: ale tí ľudia sedia pri jednej káve a minerálke aj hodinu. No povedz, načo tam mám kuchyňu a koľko asi zarobím na jednej káve? (Jedna káva v jeho podniku stojí 27,- Sk, za čo sa dajú v obchode kúpiť dva balíčky kávy...) Pre istotu ešte raz zopakoval, ako platí personál od deviatej do dvadsiatej druhej takmer z vlastného vrecka.
O niekoľko dní som sa s kolegom vracal zo služobnej cesty. Boli sme hladní a tak sme zaparkovali pred jednou (radšej nemenovanou) martinskou reštauráciou. Nebolo plno, usadili sme sa a vidina jedla nám na tvári vyčarila aj niečo podobné úsmevu, keď sme si vypýtali jedálny lístok. Niečo podobné úsmevu sa objavilo aj na tvári obsluhujúcej slečny, ktorá nás s profesionálnou samozrejmosťou uviedla do slovenskej reality: ale už je pol deviatej a my už nevaríme. Keď sme nechápavo mlčali, slečna upresnila: Kuchár odišiel pred polhodinou.
Aha.
Tak sme sa zodvihli, že zmeníme lokál. Bol neďaleko, otvorený takisto do dvadsiatej druhej. Tu bol čašník (určite bez príslušného odborného vzdelania) ochotnejší: Kuchyňa nám už nefunguje, ale môžem vám hodiť do friťáka hranolky. Keďže sme chceli VEČERAŤ, aj tu sme sa poďakovali.
Už mierne nervózni sme vošli do tretieho podniku, pre istotu sme sa uistili hneď pri vchode: otvorené do dvadsaťdva tridsať. Fajn. Bolo už dvadsaťjeden nula päť a fešná servírka nám ponúkla chipsy alebo oriešky. Kuchár už šiel domov. Inak nepatrím medzi konfliktné typy, ale tu sme si už dali zavolať majiteľa. Chlap v teplákoch a šiltovke nám len zopakoval normálny a samozrejmý fakt, že kuchyňa už nefunguje.
Zostali nám napokon NON-STOP benzínky (nápad, za ktorý by som udelil cenu spotrebiteľa). Kúpili sme si bagety: od rána síce boli v záruke, ale už mierne „odstáte„. Aby sme ich mali čím zapiť, zašli sme do naďalekej reštaurácie. Tu nás slečna slušne upozornila, že v ich „reštaurácii„ je zákaz konzumácie vlastných jedál. V nádeji, že sa ešte hádam navečeriame ako ľudia, sme si vypýtali jedálny lístok. Skúste uhádnuť, čo sme počuli? Kuchyňa je len do deviatej (oficiálna prevádzková doba: do dvadsiatej druhej). V návale zlomyseľnosti sme požiadali o knihu prianí a sťažností. Prekvapená slečna odišla a po desiatich minútach neúspešného hľadania prišla s neuveriteľnou vetou: Ja ju neviem nájsť, ale čo môžem odkázať?
Nezmohli sme sa na slovo, ale chcel by som odkázať toto: Vážení podnikatelia! Na Slovensku možno JE slabá kúpna sila. Ale nájdu sa zákazníci, ktorí CHCÚ platiť. Chcú platiť za JEDLO a chcú platiť PENIAZMI. Pritom pokladajú za normálne, že keď je reštaurácia otvorená do desiatej, tak sa tam do desiatej môžu najesť. A zaplatiť. A nechať prepitné.
Zatiaľ však nemáme prepitné kde nechávať. Nemáme dôvod. Ani možnosť. A nielen nechať prepitné, ale nemáme možnosť a dôvod vôbec platiť, pretože KUCHYŇA NEFUNGUJE!
P.S.: Ale napriek všetkému stále verím, že raz (!) bude normálne, že prídem o tri štvrte na desať do reštaurácie, usmievavá servírka mi bez opýtania prinesie jedálny lístok, zaželá dobrú chuť a ja sa navečeriam. Obrusy budú čisté, voňavé, popolníky umyté a šálky nepoobíjané. Verím, že mi ako účet prinesú pokladničný blok na tanieriku, diskrétne prikrytý obrúskom. A ja pod ním vďačne nechám aj „trinkgelt„.
(mac)
