Martin prežil svoje horúce týždne. A rozhodne nie iba preto, že sa ortuť v teplomeroch šplhala kamsi k tridsiatke. V Martine sa jednoducho diali veci. Ak mlčky prejdeme okolo stĺpu hanby, ktorý si tu dostaval miestny futbal, tak to všetko ostatné boli veci prinajmenšom veľké... Akoby sa do mesta na posledné júnové dni nasťahoval kus Slovenska a ešte aj čosi zahraničia. Celú tú príjemnú a mediálne sledovanú haravaru ukončila nevšedná udalosť, keď do rodnej zeme na Národnom cintoríne uložili telesné pozostatky muža, ktorý prekročil tieň svojej doby - Milana Hodžu. Naopak, začali ich tradičné Dni mesta, tie však tiež obsahovali jedinečnosť - otváranie druhej časti mestskej zóny, ktorej, žiaľ, prisýcha trochu hrboľato znejúce stavbárske pomenovanie - pešia. V podstate ide o ústrednú mestotvornú zónu, čiže v Martine sa „otváralo„ renovované mestské centrum.
Stanislav Janiš mi nedávno pri jednom z rozhovorov mimochodom spomenul, ako sa ho jeden novinár opýtal - či sa už niekedy o Martine toľko písalo? Neviem na to odpovedať a neviem ani, ako odpovedal šéf martinského mestského úradu, ale jedno je jasné snáď každému - ak sa v meste čosi deje, tak to má ohlas aj v médiách. A aj o meste môže prenesene platiť to, čo platí trebárs o politikoch či hercoch - pokiaľ nie si v médiách, nie si...
Zo všetkého najhoršie je mŕtve mesto. A práve Martin mi taký kedysi pripadal. Neviem, či si aj vy na to tak spomínate - stačilo prejsť sa podvečer (nevravím večer) po „hlavnej ulici„ a človek stretol iba kde-tu iného človiečika. To isté trebárs v nedeľu... Kde sú Martinčania? - neraz som sa ako uštipačný Vrútočan pýtal sám seba. Veď ich je 50 či 60 tisíc! A v meste (lebo tak to odjakživa platilo, že „mesto„ to je vlastne mestské centrum) - nikoho...
Dnes, keď sa prechádzam po zrenovovanej centrálnej zóne, mám úplne iný pocit. Mesto je plné ľudí. Ľudí možno iba zvedavých na vynovenú mestskú tvár, ľudí určite chváliacich či kritizujúcich dielo architektov a stavbárov, ale aj ľudí normálne sa ponáhľajúcich či normálne oddychujúcich, popíjajúcich kávu či pivo pod „šiatrami„ (a vyrástlo ich tu zo dvadsať), ľudí nakupujúcich alebo iba na prechádzke, no a tiež kopa krásnych dievčat, ktoré kde-tu mladí bozkávajú, tí starší im závidia... Martin je zrazu plný normálneho života. A to je pre mesto zo všetkého najlepšie.
A tak skôr, než sa odborníci a laici dohodnú alebo nedohodnú, ako správne či nesprávne, ako lacno či skôr draho bolo martinské centrum rekonštruované, chcem pochváliť niečo, čo sa evidentne vydarilo. Je ním samotná idea novej mestskej zóny. Ak už ľudia (zdá sa) konečne vyšli zo sídliskových ulít do centra, ak sa tu (zdá sa) cítia dobre, a ak aj centrum im bude núkať príjemné s užitočným, potom sa tá idea už (zdá sa) stala skutkom. Mesto totiž nie sú budovy, alebo nie iba budovy – mesto, to sú ľudia v ňom. Bez nich by aj to najonakvejšie centrum a námestia boli iba skanzenom.Igor Gabaj
