Ján KŔČ
Na jednej besede s človekom, ktorý mal chrániť zákonnosť, sme sa od neho dozvedeli zaujímavú definíciu zákona. Vraj, zákon je pavučina, cez ktorú vrabec preletí a mucha sa na nej zachytí. Bolo to pred viac ako dvoma desiatkami rokov, keď nám touto definíciou človek z ministerstva s úsmevom v neoficiálnej časti besedy naznačil to, čo sme všetci vedeli, že pred zákonom síce máme byť všetci rovní, ale niektorí sú predsa ešte rovnejší.
Táto jeho svojská, ale skúsenosti hovoria, že, vari, aj pravdivá, definícia, žiaľ, má platnosť aj teraz. Prichádza mi na um v poslednom čase častejšie, lebo zdá sa, že vrabcom sa aj teraz akosi mimoriadne úspešne darí lietať cez pavučiny. Asi nie som sám, čo mám takéto pocity...
Príkladov by sme našli v našom živote veľa. Všetko sa niekde začína, takmer vždy sa to odvíja od slova morálka a od toho, ako dokážeme rešpektovať základné princípy. Keď sme dobrovoľne, či nedobrovoľne, odchádzali zo zamestnania, zamestnávateľ zobral do rúk našu osobnú kartu a pýtal si naspäť všetko, čo sme si na ňu počas zamestnania „u neho nafasovali„ - kladivo, skrutkovač, dláto, topor, písací stroj, kalkulačku…, alebo iný „výrobný prostriedok.„ Logicky bolo treba vrátiť všetkých „pár nafasovaných sliviek„. Ak nie, tak potom to, samozrejme, zamestnávateľ spočítal a bolo treba „cálovať„. Až potom, po vyrovnaní si podlžnosti, dal na papier výstupnú pečiatku. Tak to fungovalo, tak by to malo fungovať. Nič nového pod slnkom, veď malo by byť samozrejmosťou, že požičané sa má vracať. Asi nie vždy to tak funguje v najvyšších kruhoch. Nechce sa ani veriť, že vôbec môže byť pravda to, že niekto, asi ten, ktorého možno priradiť do kategórie rovnejších, zabudol po skončení svojho mandátu vrátiť len takú maličkosť - malý prenosný počítač (notebook) „len„ za niekoľko desiatok tisíc korún. Pritom, ak by ho chcel „na domov„, určite by mu nemalo robiť problém kúpiť si takúto maličkosť za zostatkovú cenu..
Ale to je už skôr o morálke, hoci aj to je prešľap zákona. A ten, nech už si kto len chce vymýšľa akékoľvek definície, by mal ozaj platiť pre všetkých – bez prívlastkov rovný, rovnejší a možno ešte rovnejší...
Pravdaže, zatiaľ nepotrestané zostali podstatne horšie delikty, a to aj napriek tomu, že očistenie spoločnosti od morálneho úpadku, bolo, takpovediac, volebným programom. Beztrestnosť rovnejších pred zákonom má oveľa horšie následky, ako si myslíme. Čoraz viac ľudí prestáva mať úctu k zákonu, prestáva ho rešpektovať. Prekvitá korupcia. Možno mať vôbec úctu k zákonu v krajine, v ktorej sa nahlas hovorí o nevyriešených kauzách, alebo nabalení sa politikov, z ktorých viacerí by museli na svoje majetky robiť niekoľko životov, v ktorej zákon nič nezmôže proti tomu, aby sa „pofidérni tiežpodnikatelia„ nabaľovali prostredníctvom zahmlených „investfondov„, a to bez toho, aby sami niesli dôsledky ich krachu...? Otázok je veľa, odpovedí na ne, zatiaľ, málo. Bude to zrejme platiť dovtedy, kým na pavučinách zákona sa budú zachytávať iba muchy a vrabcom sa cez ne bude dariť voľne lietať.
