O tom, že stretnutia s oživeným literárnym slovom, s ich autormi i spolupracovníkmi majú zmysel, napovedajú ohlasy tých, ktorí navštívili vydavateľský večer či galaprogram, alebo sa zúčastnili besied so spisovateľmi a získali tak autentickú, nesprostredkovanú skúsenosť počas podujatí Martinskej literárnej jari. Tentoraz sa besedy sústredili do stredných škôl. Všetky mali výborný ohlas u študentov (študentiek – na Strednej zdravotníckej škole), ale aj u pozvaných hostí, sprevádzala ich bezprostrednosť a spontánnosť. Malá anketa na vrútockom gymnáziu to jednoznačne potvrdzuje. Mladých oslovil básnik Juraj Kuniak a spisovateľ Miloš Jesenský, ktorého lákajú nevysvetliteľné javy a súvislosti medzi nimi a skutočnosťou.
Z ohlasov po besede vyberáme niekoľko zaujímavých postrehov. * Literatúra, ktorú som začala čítať ako štrnásťročná, bola o duchovných majstroch, alebo mala duchovnú tematiku. Veľmi ma zaujíma a dáva mi veľa inšpirácie, radosti a pokoja. Preto mi literatúra, ktorú máme ako povinné čítanie, pripadá veľmi povrchná a plytká. Ak sa snažím preniknúť do obsahu tých kníh, musím sa veľmi snažiť a nebaví ma to. * Knihy vôbec nečítam. Beseda ma však upútala. Spisovatelia, ktorí rozprávali o svojich pocitoch, zážitkoch a dielach, vyvolali určitú chuť siahnuť po knihe. Najmä po dielach M. Jesenského. Jeho názory a myšlienky sú mi dosť blízke. Tvorba J. Kuniaka je svojím spôsobom jednoduchá, asi aj preto ma zatiaľ ako jediná poézia zaujala. * Knihy čítam, ale väčšinou iba také, čo sú v študijných plánoch a sú potrebné k maturitnej skúške. Beseda s literátmi bola pre mňa veľkým prínosom. Zaujali ma svojou tvorbou, ale aj svojimi názormi. Sú vzdelaní a majú široký rozhľad vo vedeckých a historických vedných oblastiach. Určite si v najbližšom čase obstarám nejaké ich dielo. Bol by som rád, keby takýchto besied bolo viac. * Nečítam, nemám na to čas. (Jednoduchšie je zapnúť si TV.) A keď už, tak noviny a časopisy. Táto beseda ma určite prinúti vyhľadať niektorú z kníh M. Jesenského. * Áno, čítam, ale iba keď sa mi kniha dostane pod ruku, lebo samému sa mi ju nechce zháňať. Nedokážem sa na to odhodlať, lebo toto nie je moja hlavná záľuba. V poslednom čase si najradšej prečítam poéziu. Kým som jej nerozumel, tak som čítal len prózu, lebo som ju považoval za dôležitejšie. Akonáhle som jej začal rozumieť (asi preto, že som dospel), tak pôsobí na mňa veľmi príjemne. Báseň ma musí zaujať už po prečítaní prvých veršov. Myslím si, že takýchto besied by mohlo byť viac, lebo jedine tak môžeme poznať poéziu a pochopiť ju.
Tieto úprimné vyznania mladých sa môžu stať inšpiráciou aj pre pedagógov. Iste sú na školách rezervy v tom, ako spríjemňovať a ozvláštňovať vyučovací proces. Určite sa to aj robí, ale – a teraz použijem úprimnú myšlienku vrútockého maturanta: „Áno, čítam, ale iba keď sa mi kniha dostane pod ruku, lebo samému sa mi ju nechce zháňať„ – škola môže a má povinnosť pri tom „zháňaní“ (tej dobrej literatúry!) byť a mladých usmerňovať. Z. Bukovská