Túto otázku si celkom oprávnene môžete položiť aj vy. Načo je niekomu dom, ktorý chátra, padá z neho omietka a vo svojom vnútri je taký krehký, že ohrozuje tých, ktorí sa ešte osmelia vojsť? Koľko takýchto chatrných stavieb môžeme nájsť po okolí, dokonca v centre miest, dokonca aj v Martine! Dokonca na novotou sa pýšiacej pešej zóne, kde vyrástol tajomný skleník... Napadla aj vám parafráza k hore uvedenej otázke: Načo je národu skleník na pešej zóne? (Hľadáte súvislosti a pomáhate si pri hľadaní odpovede na veci, ktoré do neba volajú svojou kontroverznosťou?!)
Národný dom, ktorého sa táto úvaha dotýka, vznikol „za vlastné, ako prejav národného vzdoru“. Ktovie, kto osvietil ten podstatne chudobnejší ľud v predminulom storočí a akým spôsobom ľudu vysvetlil, že k národu patrí aj divadlo, aj múzeum, aj knižnica, aj kasíno. Napadlo vôbec vtedy niekomu opýtať sa: Načo je nám tento dom? Vznikol a bol centrom kultúrneho diania, kolískou národného divadla, národnej galérie, národného múzea, národnej knižnice. O tom hovoria historické dokumenty!
Dnes pamäť múdrosti predkov žalostne svedčí o našej nekultúre, ľahostajnosti, apatii, nezáujme. Koľkože to nedávno vyzbieral slovenský národ na záchranu Národného domu? Malú čiastku toho, čo sa šmahom ruky vyhodí na reklamnú kampaň, povedzme, pripravovaného benefičného koncertu. Veď – načo nám je múzeum? Je tu iné a o vstupenky doň sa nikto nebije. Divadlo? – máme ho dosť okolo seba: tragédie, komédie, šašoviny od najvyššie posadených účinkujúcich až po tých dolu. A kasíno? – dávno zabudnutá myšlienka toho minulého. Dnes sa hrá v inakších herniach a za NEJAKÉ peniaze!
Akoby sa len sama pre seba a zo seba chcela pozviechať tá doboľavená a zanedbaná spomienka.
Ešte s ňou, našťastie, súcití hŕstka verných, ktorí dýchajú na „ducha miesta“, na, v tomto dome, zanovito sídliaceho „génia loci“, aby neuhynul na našu ľahostajnosť. (Je tam a chráni podstatné. To je stará známa vec.) V budove, v ktorej dnes sídli dobre známe dobré martinské divadlo, zorganizovali v auguste prelomového a magického roku 2000 odborný seminár pri príležitosti 110. výročia otvorenia Národného domu. Pozvali vážených ľudí z kultúry, povolaných z úradov, prednášajúcich a zaujímajúcich sa o veci národné.
Dokumentom a pamätnicou tohto úsilia sa stáva nedávno vydaný zborník Načo je národu Dom..., ktorý trochu s omeškaním, ale predsa - aspoň že! - prináša texty vystúpení dvadsiatich osobností s láskavým vzťahom k minulému a s ochotou prebudiť a pripomenúť pozabudnuté. Podčiarkuje význam seminára, ktorým organizátori chceli, áno, pripomenúť výročie budovy a jej význam, ale zároveň upozorniť na jej žalostný aktuálny stav a mnohoročné (márne) úsilie divadla, ktoré teraz v Dome sídli, o jej rekonštrukciu ...“
Udialo sa tak za účasti zástupcov Ministerstva kultúry SR, martinskej kultúrnej verejnosti i prednášajúcich. Vo vstupnom vystúpení Miša Kováča Adamova ožili okolnosti a udalosti pri zrode a pôsobení Národného domu, Igor Thurzo predstavil jeho projektanta Blažeja Bulla, zakladajúce osobnosti pripomenul Gustáv Maťovčík, spoločensko-politický život minulých čias priblížil Pavol Parenička, záujem o výstavbu Národného domu a podiel zahraničných Slovákov na jeho aktivitách pripomenul Peter Cabadaj. Väzby na jednotlivé kultúrne inštitúcie, ich činnosť, podiel osobností Národného domu na ich vzniku a zakotvení v našej histórii dokumentujú vo svojich príspevkoch Štefan Straka, Miloš Kovačka, Igor Sokolík, Peter Sabov, Peter Maráky, Jozef Beňovský, Eva Králiková, Michal Eliáš, Katarína Verešová, Ivan Geguš, Vlasta Kunovská, Dagmar Podmaková, Viliam Hriadel. A Jozef Dorica, ktorý sa zaslúžil o reštaurovanie pôvodnej Maškovej opony Národného domu, pripomenul slovne, a potom aj v Slovenskom národnom múzeum - Etnografickom múzeu, na mieste, kde je v súčasnosti uložená, peripetie a náročnosť prác na vzácnom umeleckom artefakte.
Zborník Načo je národu Dom... vznikol z potreby zanechať stopu a správu o tom, že nie sme celkom apatickí a bezohľadní voči histórii a darom našich predkov. Všetci, ktorí priložili ruku a pomohli k jeho vzniku – autori projektu Mišo Kováč Adamov, Peter Kováč, Viliam Hriadel, jeho zostavovateľka Vlasta Kunovská, grafik a dizajnér Ivan Bílý, či zodpovedný redaktor Ivan Giač, a ďalší – tak urobili najmä z úprimného vzťahu k Domu, ktorý im leží na srdci a nemôžu sa pasívne prizerať, ako sa v ňom minulosť premieňa na výkričník do nášho svedomia.
