Viera LEGERSKÁ
Každý človek chce mať svoj dom.
Keď ho má,chodí pod jeho stre-
chu,žije v ňom,spomína,modlí
sa za blízkych,spovedá sa i teší.
Domov je všetko.A domov -to je
aj návrat.Ku koreňom,k tomu,
čo formovalo a k tomu,čo dáva
silu.Možno aj preto národy túžia
po svojich domovoch a možno
preto si budujú skanzeny.Múzeá
pod holým nebom,ktoré ukazujú
svojim hosťom a hovoria:toto
sme my,takto sme žili,toto z
nás urobilo ľudí.Aj Slováci majú
svoj skanzen.Múzeum slovenskej
dediny je schované v martin-
ských Jahodníckych hájoch,má
čarovnú atmosféru,svoje poduja-
tia,svoje políčka i drobné hospo-
dárske zvieratá,má ešte stále ľudí,
ktorí sa starajú o jeho zveľadenie
a má ešte stále nadšencov,ktorí
veria,že raz bude dobudované
do takej podoby,o akej kedysi
dávno -ešte v devätnástom sto-
ročí -snívali členovia Muzeálnej
slovenskej spoločnosti.
Plány zobral čas
Krátky exkurz do histórie
zakončime štatistikou.Dňa 3.
septembra 1968 bol pri vytyčo-
vaní základov krčmy z Oravskej
Polhory položený základný
kameň múzea ľudovej archi-
tektúry.Stavebne bola „Orava “
skončená o tri roky a o ďalší si
sedem usadlostí a šesť solitérov
mohla pozrieť verejnosť.Pokra-
čovala výstavba „Kysúc “,neskôr
objekty regiónov Turiec a Liptov.
Spolu s podskupinami objektov
z Rajeckej Lesnej mal byť tento
severozápadný kultúrno-územný
celok spolu so vstupným areálom
a stavbami prevádzkového cha-
rakteru skončený a kompletne
odovzdaný verejnosti do roku
dvetisíc.
Sezónu začalo Nolčovo
Nebol.Tok finaných prostried-
kov sa za ostatných desať-dva-
násť rokov stenčil natoľko,že v
múzeu bolo možné odstraňovať
len dôsledky staveniska,skultúr-
ňovať prostredie,cesty a formo-
vať život v skanzene tak,aby v
ňom návštevník našiel to,čo
očakáva.Život.Aj preto začali
v Múzeu slovenskej dediny
organizovať podujatia náro-
dopisného leta a aj preto sa v
ostatných dvoch rokoch sezóna
v ňom začína sprístupňovaním
objektov z niektorej turčianskej
dediny.Preto,aby si v skanzene
každá z nich našla „svoj “dom.
V minulom roku to bolo Rudno,
tohto roku Nolčovo.
Nolčovská nedeľa bola pre-
krásnym podujatím.Z tejto
-od Martina 23 kilometrov
vzdialenej -obce prišli celé
rodiny,zaspievali,zatancovali,
postavili máj,ostrihali ovce,
driapali vlnu,spriadali ju,plietli
košíky,odvárali mlieko...Dom z
Nolčova kedysi patriaci malému
roľníkovi Jurajovi Belákovi,
naplnili životom.A nielen ten.
Aj petrovickú školu -tam boli
vystavené prekrásne úžitkové
predmety vytvorené šikovnými
rukami nolčovských žien.
A čo blízka budúcnosť?„S
koncepicou celoslovenského
skanzenu nehýbeme,“povedala
nám riaditeľka Slovenského ná-
rodného múzea-Etnografického
múzea v Martine Mária Halmo-
vá.„Považujeme ju za platnú,
ale vzhľadom na situáciu vo
financiách,dali sme v tomto čase
prednosť takým aktivitám,ktoré
majú šancu prilákať do skanzenu
návštevníkov a vytvoriť pre nich
vhodné zázemie popri prehliadke
objektov aj pre iné aktivity.“
Možno vstúpime do vozárne
Ukazuje sa,že aj za finančnej
podpory martinskej radnice
bude možné dokončiť rozosta-
vaný objekt vozárne z turčian-
skeho Moškovca.Rozložitá
stavba,v ktorej má byť expo-
zícia dopravných prostriedkov,
má perspektívne slúžiť ako
priestor pre „mokrú “alternatívu
sprievodných programov v skan-
zene a stane sa druhým centorm
múzea v prírode.Pribudnú nové
sociálne zariadenia a vodovod,
ktorý je dôležitý aj pre budúce
sprístupňovanie celkov skan-
zenu,napríklad aj Liptova.
