A pokračuje: „A tak si poplatok pre všetkých hodili do jednoduchého priemeru 350 korún na osobu a rok (zatiaľ). Lenže vôbec nepochopím aroganciu, s akou každému poctivému i nepoctivému občanovi posielajú oznámenie o tom v liste s poštovou doručenkou, za ktorú len poštový poplatok stojí 30 korún. Ďalších sedem korún je za platenie šeku. K tomu treba prirátať stratený čas i námahu za zbytočné dve cesty na poštu, tisíce skántrených obálok i tlačív a stovky hodín pracovníkov, ktorí s toľkou byrokraciou majú robotu. To sa časť mestských úradníkov, ktorí o tom rozhodli, nehanbí takto kántriť naše lesy a vyrábať ďalšie tisíce papierových smetí? Ich pohodlnosť je nehorázna, že ani jedinému občanovi neveria, že si svoj nespravodlivo spriemerovaný smetný poplatok bez zbytočného zaťažovania pošty príde zaplatiť priamo na mestský úrad? Vari je takým problémom určiť termín, do ktorého by sme svoje i mestské smeti platili automaticky, tak ako napríklad nájomné, elektriku a podobne?„
Samozrejme, tento rozhorčený list sme nemohli nechať bez odpovede. Stanovisko k nemu nám poskytla vedúca oddelenia daní a poplatkov Mestského úradu v Martine Elena Balšianková. Ešte predtým, kým jej dáme slovo, pripomeňme, že paušálny poplatok nie je výmyslom „martinských radných pánov„, ale vychádza zo zákona. Jednotlivé mestá, respektíve ich mestské zastupiteľstvá, schvaľujú len výšku poplatku. V prípade Martina ide o jeden z najnižších poplatkov, aké sa platia za komunálny a stavebný odpad v porovnateľne veľkých mestách. „Hodenie„ do jedného veľkého priemeru 350 korún na osobu a rok nie je zjednodušením situácie, ale východiskom vyplývajúcim z príslušného zákona, s ktorého znením síce nemusíme súhlasiť, ale ktorý platí. Aj pre martinskú radnicu. E. Balšianková: „Autorka listu pravdepodobne patrí k občanom, ktorým sme museli výmer a poštovú poukážku posielať poštou do vlastných rúk z toho dôvodu, že ju naše pracovníčky opakovane nenašli doma. Pravda je taká, že výmery ani poštové poukážky mesto nedoručuje občanom prostredníctvom pošty. Roznášajú ich pracovníčky úradu. Mesto máme rozdelené do 96 okrskov, pracovníčky vyfasujú zoznamy občanov, výmery i poukážky a obchádzajú byty. Robia to po večeroch, počas víkendov, často klopú na jednotlivé byty opakovane. Až potom, keď občana nemožno zastihnúť (výmery a ani poštové poukážky nemôžeme nechať v schránkach, občania ich musia prevziať oproti podpisu, čo slúži ako doklad prevzatia a na prípadné vymáhanie poplatku), nastupuje pošta. Takže, nemíňame obálky a ani poplatky pre poštu zbytočne, len v odôvodnených prípadoch. Žiaľ, takýchto „odôvodnených„ prípadov je odhadom okolo päťtisíc (z vyše 60-tisícového mesta). No ani po takomto doručení nemusí občan platiť poplatok poštou. Už tri roky sú na mestskom úrade otvorené dve pokladne, v ktorých možno na zaklade predloženej poštovej poukážky poplatky zaplatiť bez poštového poplatku. Nemôžeme sa ani spoliehať na poctivosť občanov a ich ochotu automaticky prísť a poplatky zaplatiť bez vyzvania. Zákon to neumožňuje a okrem toho ročne občania „zabudnú“ zaplatiť za komunálny odpad takmer 2 milióny korún, a to o nich vedia.„
Čo by bolo, keby o svojej povinnosti nevedeli, lebo úrad by sa spoľahol na to, že si spomenú, je nepríjemné čo i len pomyslieť. Zber a likvidácia odpadov, príprava projektov pre triedený odpad, budovanie skládok a iných zariadení čosi stojí a financujú sa aj z peňazí občanov. A hoci poplatkov a ich zvyšovania máme v tomto čase neúrekom a je prirodzené, že občania z nich môžu byť nervózni, predsa len sa domnievame, že kritika našej čitateľky tentoraz netrafila do čierneho.