Prvé nesmelé kroky za turčianskym folklórom sa viažu k folklórnemu súboru Turiec. V jeho programových blokoch sa následne zjavili choreografie Na Luciu, Na turčianskom dvore a Turčianski olejkári. Aj na základoch týchto ojedinelých dôkazov o existencii folklórnych tradícií Turca (najväčším problémom bývalo presvedčiť poroty vtedajších súťaží folklórnych súborov o autentickosti použitého folklórneho materiálu, pretože nebol v povedomí odborníkov, ale o tom podrobnejšie pri príležitosti 50. výročia súboru, ktoré je už predo dvermi ) sa začal proces, ktorého výsledkom je to, čo sa nazýva folklórne hnutie.
Slávna „Detva„
Jeho najsilnejším podnetom však boli Folklórne slávnosti pod Poľanou, na ktorých bol v roku 1983 uvedený program – scénická freska - Turiec a Horná Nitra. V tom čase pôsobil v regióne len súbor Turiec (v Martine) a súbor Tiešňavan v Krpeľanoch. Ani v jednom z nich však turčiansky materiál nebol základom repertoáru.
Možnosť podieľať sa na samostatnom programe pozostávajúcom z ukážok autentického folklóru preto vzbudzovala skôr obavy než radosť, pretože autentických interpretov nebolo... Respektíve, nevedelo sa o nich. A ak boli, turčiansky folklór väčšinou nebol pre nich „to pravé orechové“. Za krátky čas, od januára (prvé stretnutie kolektívu vytipovaných pripravovateľov, ktoré vošlo do dejín turčianskeho folklórneho hnutia, sa konalo 8. januára 1983 v Slovenskom národnom múzeu) do júna, sa však podarilo temer nemožné. Pod vedením skúseného organizátora, inšpirátora a autora programov uvádzaných na folklórnych festivaloch vo Východnej i Detve Viliama Grusku sa podarilo zrealizovať etnografický i folklórny výskum, zaktivizovať budúcich členov folklórnych skupín v jednotlivých obciach, zhotoviť repliky ľudového odevu a dokonca zorganizovať prvé spoločné vystúpenie (v obci Dubové), ktoré bolo generálkou pred dňom D – dňom vystúpenia v detvianskom amfiteátri.
Úspech „v Detve„ sa stal inšpiráciou pre ďalšiu činnosť dedinských folklórnych skupín, ktoré tu Turiec reprezentovali a zároveň inšpiráciou pre vznik skupín nových. A stal sa samozrejme aj inšpiráciou pre možnosť pravidelnej prezentácie turčianskeho folklóru v jeho vlastnom, prirodzenom prostredí – pre vznik podujatia, ktoré dostalo názov Turčianske slávnosti folklóru.
Jeho dnes už dvadsaťročná história, tak ako história mnohých iných javov, zaznamenala rôzne zvraty a zmeny, obdobia kedy bolo na výslní i obdobia, kedy dokázalo pretrvať len vďaka obetavosti a tvrdohlavosti jeho pripravovateľov. Miestom ich konania boli Podstráne, Blatnica, Martin, Valča, aby nakoniec zakotvili v kultúrnych inštitúciách a uliciach mesta Martin, Vrútky a Turčianske Teplice, s vyvrcholením v jednej z najmalebnejších slovenských obcí, v Blatnici. K jeho organizátorovi Turčianskemu osvetovému stredisku pribudol významný spolupracovník - Turčianske združenie ľudovej kultúry (TUZLUK).
Našli, o bolo stratené
V programoch, ktoré sa postupne vyprofilovali v rámci dramaturgie slávností našli priestor nielen členovia dedinských folklórnych skupín a sólisti – inštrumentalisti i speváci, sprítomňujúci folklórne tradície vlastnej obce, ale aj členovia folklórnych súborov prezentujúcich folklórny materiál výraznejšie štylizovaný, spracovaný pre potreby javiskového uvedenia. Trvalé miesto v programe slávností si našli detské folklórne súbory a v posledných rokoch je dôstojný priestor poskytovaný ľudovým hudbám. Pravidelne sú k účinkovaniu prizývaní hostia – folklórne súbory domáce i zahraničné.
Sprievodným znakom a nesporným úspechom „slávností“ boli viaceré televízne záznamy na slávnostiach uvedených programov, rozhlasové nahrávky najlepších folklórnych skupín, nahrávka LP platne, CD disku i účinkovanie na najvýznamnejších folklórnych festivaloch. Za ich obrovský prínos však možno hlavne považovať to, že sa stali dôvodom a motívom pre vyhľadávanie toho, čo sa už považovalo za stratené – folklórnych tradícií Turca. Možno by sa dalo spočítať, koľko piesní sa podarilo zachytiť, koľko zaujímavých zanikajúcich javov pripomenúť. Presná štatistika by možno dokázala spočítať tých, ktorí sa na príprave slávností za tých 20 rokov podieľali: od tých, ktorí namáhali pamäť, aby si pripomenuli už zabudnuté piesne starých rodičov (ujo, teta, nie také, čo ste už počuli v rozhlase!), tých, ktorí aj v pokročilom veku našli odvahu a predstúpili „pred svet„ na javisko, aby zaspievali, zatancovali, či povedali, tých, čo po večeroch, po robote, všetko to „staré turčianske„ zaznamenávali – nahrávali, prepisovali, znotovávali a potom spoločne, opäť po večeroch a po robote hľadali ideálny výsledný tvar javiskového stvárnenia javu, čo by – nebyť ich - zapadol v zabudnutí. Zabudnúť by sme nemali ani na tých, čo niesli na pleciach ťarchu organizácie turčianskeho sviatku folklóru, konferenciérov, asistentov uvedenia programov, zvukárov...
Z tých, ktorí stáli pri počiatku nového života turčianskeho folklóru už viacerí odišli. Spomienkou na nich sú však fotografie, „ich„ pesničky i naša vďaka. Je ich žiaľ, už príliš mnoho na to, aby ich bolo možné vymenovať. Dievčatá a chlapci sa počas dvadsiatich rokov stali rodičmi a tradície rodnej obce už udržiavajú ich deti – napríklad, v Krpeľanoch kde bola ľudová bola hudba pred dvadsiatimi rokmi a je aj dnes. Pred dvadsiatimi rokmi ju však tvorili páni skôr vyššieho veku, dnes sú jej členmi eti, z ktorých viaceré sú deťmi a dokonca vnúčatami tých, ktorí folklórne tradície obce zakladali.
Po rokoch najväčšieho rozmachu, kedy boli programy Turčianskych slávností folklóru uvádzané v martinskom amfiteátri a ich súčasťou boli i komponované programy s účinkujúcimi z celého Slovenska, dopĺňané vystúpením profesionálnych umelcov a filmovou projekciou, sa programová štruktúra ustálila tak, aby uspokojila záujemcov o čo najširšiu škálu programových typov. Nechýbajú výstavy, živé pozvánky, vystúpenia folklórnych súborov – domácich i hosťujúcich, folklórnych skupín – detských i dedinských, galakoncert detských spevákov ľudových piesní, koncerty ľudových hudieb i medailón jubilanta – folklórneho súboru Turiec. Jubilejný 20. ročník obsahuje aj nové typy programov: - divadelné predstavenie uvedené v Slovenskom komornom divadle, filmové predstavenie uvedené v kine Strojár i komponovaný program venovaný ľudovej kultúre ako inšpirátorke tvorby významných slovenských umelcov – skladateľov i literátov. Obsahuje aj obzretie sa za predchádzajúcimi ročníkmi slávností – stretnutie tých, ktorí stáli pri ich zrode a trvaní a prispeli k tomu, že dnes sa tešíme už na ich 20. ročník.
Právo poakova, právo pozva
Snáď ja, ako jedna z tých, ktorí pri zrode Turčianskych slávností folklóru stáli, mám právo poďakovať všetkým, ktorých zásluhou pretrvávajú a sú súčasťou nášho kultúrneho života. A snáď mám aj právo a milú povinnosť tých, ktorí o ne majú záujem, srdečne pozvať na programy pripravené v rámci ich 20. ročníka.
