ň z Martina a Vladimír Simonides zo Slovenského Pravna (spolu s nimi aj Peter Dinga z Veľkého Krtíša, ďalej dvaja Poliaci a jeden Lotyš), ktorí sa ako príslušníci ženijnej roty stali obeťami mínometného útoku. Na Cypre utrpel zranenia, ktorým neskôr v nemocnici podľahol, Miroslav Hruška z Martina, príslušník mierovej misie UNFICYP. Streda 16. júna bola dňom poslednej rozlúčky s mladými príslušníkmi armády, ktorých pochovali do rodnej turčianskej zeme.
V martinských kasárňach na Podháji, kde sídli Prápor okamžitej reakcie, sa príbuzní a priatelia rozlúčili so štyrmi slovenskými vojakmi, ktorí zahynuli 8. júna v Iraku a na Cypre. Pietneho aktu sa zúčastnil slovenský prezident Ivan Gašparovič, predseda vlády Mikuláš Dzurinda, minister obrany Juraj Liška a predstavitelia ozbrojených síl Slovenska.
Smútočné zhromaždenie sa najskôr dozvedelo životopisy štyroch mladých mužov, ktorí položili svoje životy na mierových misiách. S úctou sme si vypočuli, že to boli odborne zdatní a skúsení vojaci, ktorí sa už v minulosti zúčastnili mierových misií. Že to boli statoční a charakterní muži, ktorí svoje vojenské povolanie vykonávali zodpovedne. Smútočné príhovory predniesli veliteľ martinskej posádky Dušan Žitný a náčelník Generálneho štábu ozbrojených síl SR Milan Cerovský, duchovným slovom prispel ordinár ozbrojených síl SR František Rábek.
Mladým obetiam mierových misií prejavili predstavitelia slovenskej armády úctu vysokými poctami. M. Cerovský vymenoval Petra Dingu, Vladimíra Simonidesa a Miroslava Frkáňa do hodnosti poručíka in memoriam a Miroslava Hrušku povýšil na rotmajstra in memoriam. Prezident Ivan Gašparovič udelil všetkým štyrom vojakom Medailu za statočnosť in memoriam. Minister obrany Juraj Liška udelil Petrovi Dingovi, Vladimírovi Simonidesovi a Miroslavovi Frkáňovi Medailu za službu v mierových misiách 6. stupňa a Miroslavovi Hruškovi prvého stupňa in memoriam. Potom Ivan Gašparovič, Mikuláš Dzurinda a ďalší hostia pietneho aktu vyjadrili rodinám a blízkym priateľom zosnulých vojakov úprimnú sústrasť. Záver pietneho aktu patril vojenským poctám a čestným salvám.
Ako sa vyjadril pre médiá prezident I. Gašparovič - Národná rada SR rozhodne o tom, či smrť našich vojakov môže viesť k stiahnutiu ženijnej roty z Iraku. Po obrade pripomenul, že slovenskí vojaci v Iraku sú všetko profesionáli a všetci slúžia v mierových misiách na vlastnú žiadosť. Slovenskí vojaci chcú, podľa vyjadrenia náčelníka generálneho štábu Milana Cerovského, v Iraku zotrvať. Podobný názor má aj premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý si nemyslí, že by tragédia mala znamenať zmenu našej angažovanosti v Iraku. Podľa neho by stiahnutie našich ženistov bolo katastrofou pre iracký ľud a neprinieslo by to žiaden prospech pre Slovensko ani Európu.
Po rokoch položili dres...
V Turci potom pokračovali tri pohreby. Prvý bol na pravé poludnie v dome smútku a na cintoríne v Slovenskom Pravne. V tejto obci žil s manželkou a dvoma deťmi 30-ročný Vladimír Simonides.
Pred príhovormi predstaviteľov armády a Rímskokatolíckej cirkvi vystúpil starosta Ľubomír Lichner, ktorý predstavil Vladimíra Simonidesa ako spoluobčana a zanieteného futbalistu, ktorý mal mnoho priateľov a životných cieľov. František Rábek, ktorý mal smútočný príhovor, zdôraznil, že smrťou sa existencia človeka nekončí, ale prechádza do večnosti, kde sa stretne s Bohom. Potom sa pomodlil za dušu zosnulého a pozostalých. Smútočný obrad skončil pri hrobe zosnulého Vladimíra, kde vyjadrili manželke, rodičom a najbližším príbuzným úprimnú sústrasť stovky účastníkov pohrebu. Na jeho rakvu položili aj posledný futbalový dres, ktorý obliekal.
Krutý okamih
tragického osudu
Pred týždňom - v utorok v nemocnici v cyperskej Famaguste, sa po tragickej nehode pri pristavaní vrtuľníka skončil mladý život Martinčana - rotného Miroslava Hrušku. V auguste by sa bol dožil 24. rokov. Osud však vie byť niekedy krutý. Pre mladého vojaka mierových síl, ktoré pôsobia na Cypre pod vlajkou OSN, sa po jednom z hliadkovacích letov tragicky skončila jeho krátka životná púť. Minulú stredu, po pietnom akte v martinských kasárňach, sa s ním blízki, priatelia, ale aj občania rozlúčili na martinskom cintoríne.
Mĺkvota, slzy a na katafalku rakva so slovenskou zástavou, pri nej množstvo kvetov, ktoré priniesli blízki, ale aj veľa mladých ľudí, nepochybne priateľov, ktorých nečakane opustil. Pri rakve držali čestnú stráž vojaci. Ticho znejúca moderná hudba symbolizovala, čo mal Vladimír v živote rád, z čoho sa tešil. Ale nielen hudba sprevádzala jeho mladý život, ale aj šport - najmä futbal aj hokej. Rovnako sa zahryzol aj do naberania vedomosti, najmä vo svojom odbore. Zdokonaľoval sa v anglickom jazyku, aby mohol naplno plniť svoje poslanie, ku ktorému ho nasmerovala jeho životná strelka. Po absolvovaní vojenskej školy pokračoval v službe pri armáde a prednedávnom sa dostal do mierovej misie, ktorá pod vlajkou OSN pôsobí na Cypre. No, a to ďalšie je už akoby zatvorená kniha mladého života.
Jej epilóg dopísali všetci, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť na martinskom cintoríne, kde sa uskutočnila nielen civilná, ale aj rímsko-katolícka rozlúčka s Miroslavom Hruškom. Okrem blízkych príbuzných, priateľov, známych, príslušníkov armády, sa s ním prišiel rozlúčiť aj primátor mesta Stanislav Bernát, ktorý k rakve položil veniec. Smutno, presmutno bolo, keď vojaci po zrolovaní štátnej vlajky z rakvy, ju spustili do turčianskej zeme, do rodinného hrobu. Do ticha zazneli tri salvy, ktoré boli poslednou poctou Miroslavovi Hruškovi. Po tvárach blízkych a množstva mladých priateľov, sa gúľali slzy smútku. Mladý človek odišiel do spomienok.
Bude žiť vo svojom dieťati
Stovky smútiacich mierili pred 16. hodinou na nový martinský cintorín na Kolónii Hviezda v Priekope, aby sa rozlúčili s 26-ročným Miroslavom Frkáňom. Pri mramorovom katafalku držali čestnú stráž vojaci, v záľahe kvetov dominoval veniec prezidenta SR s farbami slovenskej trikolóry, ktorou bola prikrytá aj rakva. Tóny clivej hudby priam nútili všetkých, čo poznali tohto veselého, športovo naladeného a energiou sršiaceho mladíka, aby si ho napriek krutosti chvíle pripomenuli živého, aby spomínali na to, čím žil, čím ich obohatil, aby mysleli na jeho životné plány a sny. Žiaľ, už nenaplnené. Keď sa potom v smútočnom príhovore odvíjala jeho krátka životná púť, azda najviac zabolela pripomienka, že v septembri plánovali so svojou snúbenicou Mirkou svadbu a spolu sa tešili na dieťa, ktoré je už na ceste. Najbližší pozostalí veria, že práve v ňom bude naďalej žiť aj ich Miroslav...
Pri hrobe potom za zvuku delových sálv zvinuli príslušníci čestnej stráže štátnu vlajku z rakvi a odovzdali ju na pamiatku rodičom. Tí potom s veľkou bolesťou v srdci, spolu s najbližšími pozostalými, povedali posledné zbohom svojmu milovanému synovi, vnukovi, bratovi, snúbencovi, bratrancovi. Dlhé minúty potom prijímali sústrasť v žiali, ktorú im vyslovovala rodina, spolubojovníci a priatelia Miroslava a ďalší známi. Za mesto Martin ju vyslovil viceprimátor Ladislav Bevilaqua.
Komisia nezistila nedostatky
Mínometný útok, na následky ktorého zahynuli v Iraku traja slovenskí vojaci, bol vedený severo-severovýchodným smerom pod azimutom asi 30 stupňov zo vzdialenosti 3300 až 3500 metrov. K takému záveru došla komisia náčelníka generálneho štábu Ozbrojených síl SR, ktorá vyšetruje tragédiu na mieste nešťastia. Podľa nej bol útok vedený z miesta, ktoré bolo kryté terénnymi nerovnosťami a rozsiahlym porastom nízkych drevín. Strážne jednotky za týchto klimatických a terénnych podmienok nemohli preto teroristické skupiny odhaliť. Komisia, ktorú vedie brigádny generál Jaroslav Vývlek, nezistila zo strany veliteľa slovenského vojenského kontingentu žiadne pochybenia v oblasti velenia a riadenia v súvislosti so vznikom mimoriadnej udalosti. Komisia nezistila nedostatky ani pri organizácii a priamom výkone obrany a ochrany priestoru plnenia odborných úloh. O takýchto záveroch komisie informovali koncom minulého týždňa slovenské tlačové agentúry.
Autor: gg,pn,ab