Článok pokračuje pod video reklamou
Piata premiéra pomaly sa končiacej divadelnej sezóny, uvádzaná v martinskom Slovenskom komornom divadle pod názvom Zabudni na Hollywood, mala - ako napokon každá nová inscenácia - svoju verejnú generálku. Ľudovo je známa ako dôchodcovská. Naozaj, nechýbajú na nej prevažne práve diváci z tohto občianskeho stavu, ale generálka je obľúbená aj u študentov. S istotou však vždy zasadnú na svoje miesta v hľadisku najma starší kolegovia práve hrajúcich hercov. A to je veľmi dobre! Veď práve oni sú cenným barometrom odozvy predznamenávajúcim budúci ohlas hry aj u nepremiérových divákov. Živé reakcie a záverečný aplauz patriaci „len„ dvom hercom účinkujúcim v „Hollywoode„, keď v generálke u publika nechýbalo ani vzácne bravó, nenecháva nikoho na pochybách o diváckom úspechu hry na martinskom javisku.
Ako sa hra rodila, o tom sa už dozvieme z rozhovoru s dvoma mladými protagonistami, režisérom inscenácie Zabudni na Hollywood Michalom Náhlíkom a jedným z jej dvoch hereckých protagonistov, hosťujúcim študentom bratislavskej VŠMU Marekom Geišbergom.
Martinskí diváci sa už s vami ako režisérom stretli, ak videli rozprávku Zlatá rybka. Aká bola pre vás práca v našom divadle tentoraz, keď ste skúšali hru s generačne rozdielnymi hercami?
Michal Náhlík: Treba rovno povedať, že pán Horňák je herecky aj ľudsky taký skvelý a bezprostredný, že už po prvej skúške akoby žiaden generačný rozdiel ani nebol. Tak sme si porozumeli, ako keď sa spolu malí chlapci doslova hrajú na piesku. A sem-tam sme si k tomu dali - ako tí o trocha väčší - v divadelnom bare jedno-dve pivá. Obaja - tak Maroš Horňák ako Marek Geišberg - sú skvelí herci. Pracovali sme v pohode, bez konfliktov. Spájal nás názor na divadlo, ktorý sme spoločne formovali tak, že nabral ten správny smer. O jeho výsledku však rozhodne divák...
Ocitli ste sa na javisku divadla, kde je nezabudnuteľne zapísaný medzi hereckými osobnosťami váš otec, hrá tu vaša teta Janka Oľhová, režíruje Matúš Oľha. Vnímate to nejako osobitne?
Marek Geišberg: Ani veľmi nie, nevnímam, lebo sa to so mnou nesie od začiatku stále, či v Bratislave alebo teraz tu, v Martine. Pochopiteľne, že si uvedomujem obrovskú tradíciu martinského divadla a v tej súvislosti som veľmi rád, že tak otec ako aj teta patria k jeho hereckým osobnostiam. Preto si veľmi cením, že mám tú šancu hrať v Slovenskom komornom divadle aj ja.
Prvú hosťovačka v Martine máte za sebou. Pomýšľate na stále angažmán?
Priznám sa, sám som sa chcel po skončení štúdia uchádzať o miesto v tomto divadle. Preto budem veľmi rád, ak sa vedenie divadla rozhodne v novej sezóne zobrať ma do stáleho angažmán. Nesmierne by som sa tešil aj na tú možnosť môcť si zahrať po boku Jany Oľhovej. S otcom sa mi to podarilo zatiaľ iba čiastočne, hrali sme spolu v jednej hre, ale nemali sme spoločný výstup. No priznávam, to je zvláštny pocit...
Ako by ste odporučili ako režisér divákovi do pozornosti svoju hru Zabudni na Hollywood?
Michal Náhlík: Ťažká úloha pre režiséra. Možno, že vetou, ktorú mi povedala po generálke jedna z dám patriacich k stáliciam súboru divadla: Takéto tu už dávno nebolo! Ale nech sa prídu diváci radšej sami presvedčiť, či je to tak.
Ako sa vám, ešte študentovi, pracovalo zoči - voči jednej zo súčasných hereckých osobností martinskej scény, generačne staršiemu, skúsenému Martinovi Horňákovi?
Marek Geišberg: Pán Horňák ten rozdiel veľmi rýchlo vyrovnal, veľmi rýchlo omladol a bol pre mňa skvelým partnerom s cennými skúsenosťami. Priznávam, mal som strašnú trému a obavy, že to bude poučovanie, ale ako herec mi dal na scéne veľký priestor, veľmi ma podržal. Vytvorili sme si príjemný až priateľský vzťah, s veľkým porozumením na javisku, potvrdeným aj pri barovom pulte.
Ste mladý režisér, aký ste divák, napríklad v hľadisku martinského divadla?
Michal Náhlík: V prvom rade som človek a ako taký som divák, ktorý má rád emotívne divadlo vypovedajúce o duši. Ako režisér som pochopiteľne prvý divák svojich hier, no veľmi rád si pozriem divadlo iných. V súčasnom repertoári martinského divadla je to predovšetkým výborný Nový život.
