Pri úsmeve odhalila svoje perfektné, biele zuby, ktoré vyzerali ako z americkej reklamy na zubnú pastu. Pochádzala z Nového Mesta nad Váhom a bola vydatá za Jozefa Politzera, elektrikára a elektroinštalatéra v Martine. Jožko, ako ho oslovovali jeho priatelia a známi, bol taký ako každý druhý - priateľský ku každému, kto prišiel k nemu o radu, pomoc či ako zákazník.
Bolo milé vidieť tento mladý manželský pár. V štyridsiatych rokoch minulého storočia bývali v Kučerovskom dome na Francisciho ulici č. 16. Vedľa jednoizbového bytu mali v dvoch miestnostiach dielňu a sklad materiálu. V dielni, na natiahnutých oceľových lankách, viseli pod stropom rôzne svietidlá a lustre. Jožkov otec mal kedysi v Tomčanoch prenajaté poľnohospodárstvo a aj on poznal všetky poľnohospodárske práce. V dielni stával so svojim pomocníkom a učňom pri pracovnom stole a o svojej práci sa rozprávali ako sebrovní. Myslím, že pomocník aj učeň pochádzali z Priekopy. Priska sa v snehobielej zástere točila v kuchyni okolo stola a sporáka. Elektrikári pracovali vtedy na zavádzaní prípojok a elektroinštalácii v Hornom Jasene. Práce mali dostatok, z domu do domu. Odvádzali solídnu prácu za prijateľné ceny.
Prišiel však rok 1942. „Židovský kódex„ vtedajšieho slovenského štátu bol divokejší a vražednejší ako ten Hitlerov. Politzerova firma musela skončiť. Jožko rozpredal, alebo daroval, zariadenie a nástroje zo svojej dielne. Zamestnal sa v ktorejsi dielni v Martine a keďže to bol dobrý pracovník a odborník, dostal výnimku, nemusel ihneď do pracovného tábora alebo do koncentráku. Priska posmutnela. Jej tvár akoby vyslovovala otázku: Prečo?
Ale to ešte nebol koniec. O Politzerov byt prejavil záujem jeden žandársky strážmajster (nejaký Podzámsky). Zašiel za mojím otcom a oznámil mu, že ten byt chce. Otec mu povedal, že Politzer dochvílne platí nájomné, že nemá dôvod ho z bytu vypovedať. Ale žandár neustúpil. „Nechcete?„ opýtal sa stroho, ako boli vtedy žandári zvyknutí. „Tak sa postarám, aby bol byt uvoľnený.„
To bola vtedy smrteľná výstraha. Otec preto zašiel za Politzerom a povedal mu, aký je stav vecí. Ten sa ihneď presťahoval do Smrtnej ulice (aká symbolika!), do maličkej miestnôstky, bez okna, bez vody. Malé okienko urobil Jožko na dverách. Po vodu chodil na pumpu cez cestu. V dome, ktorý predtým patril plechárovi Langovi, bola stolárska dielňa a kumbálok zostal prázdny. Plechára Langa s manželkou i dvomi dcérkami už predtým pohltil transport do Poľska a už ich nikto nikdy nevidel. Človek, ktorého donedávna pozývali ľudia k svojmu stolu: „Pán Politzer, nech sa páči, pán Politzer, ďakujeme, pán Politzer, zoberte si tento kúsok masla, čerstvo upečený gazdovský ražný chlieb, vrece zemiakov, pohár medu..,.„ bol zrazu akoby menejhodnotný. Musel nosiť žltú hviezdu. Jožkovi a Priske sa narodil chlapček. Raz som tam bol, v tej ich izbičke, niečo zaniesť. Čistučká a vybielená bola, ale úžasná bieda, do ktorej sa títo ľudia dostali, bola jasná na prvý pohľad. Priska pochudnutá, no upravená, len tak medzi rečou poznamenala, že sa nehanbí za Dávidovu hviezdu. Veď, väčšina kultúrnych ľudí vie, kto bol Dávid, kráľ židovský...
Ale prišlo Povstanie, a najmä doba po ústupe povstalcov z Turca a príchod vražedných kománd. A najmä, z dier povyliezali martinskí hlinkovskí gardisti. A tí už mali pripravené zoznamy na „očistenie Slovenska od žido a čechoboľševikov, partizánov, komunistov, banditov, atď...,„ ako ich nazýval Tido Gašpar a Šaňo Mach a ďalší Slováci od rodu...
Jožko ani Priska neboli ani partizáni, ani boľševici, boli Židia. To stačilo. Výnimka-nevýnimka - transport! Jedného dňa sa ocitli na rampe v Oswienčime. Jožko vpravo, Priska vľavo i so synčekom. Asi o hodinu sa z krematória vyvalil čierny dym. Jožko to všetko videl, zažil údes matky s dieťaťom na rukách v transporte, bez vody, o hlade, za okrikovania. Aj po vojne, keď som sa s ním stretol, hovoril, akoby so stisnutými zubami, že nevie, čo je s Priskou. Vedel to, veľmi dobre to vedel. Neviem, kde vtedy pracoval. Ešte sa oženil s vdovou Braunovou z dolumestia (kedysi tam mala jej rodina obchod s miešaným tovarom a mäsiarstvo, jej rodina tiež skončila v plyne...) Narodil sa im syn, ale vyzeral celkom inak ako ten Priskin. Stačil ešte absolvovať priemyslovku v Martine, potom sa oženil a odišiel s mamou do Izraela. Zberal sa tam aj Jožko, ale už nestihol. Skosil ho infarkt. Zostal na Slovensku, kde sa narodil, vyrástol, pracoval, kde bol mnohým užitočný...
