U Cooka by si nevrzli

vodí turistov po horách... Po novembri 1989 využila ponuku sprievodcovského kurzu u Thomasa Cooka. Ľudia zorientovaní v cestovnom ruchu vedia, že ide o renomovaný turistický koncern, ktorý s výborným kreditom organizuje dovolenky (okrem iného) pekných pár rokov ľuďom z vyspelejšej časti Európy. Kurz mojej priateľke dal hodne zabrať, ale neľutuje, lebo ju veľa naučil. Sprievodca „u Cooka„ totiž nesmie myslieť na svoje problémy na sedadle vedľa vodiča autobusu, ale je povinný každých tridsať minút zdvihnúť sa z neho, prejsť sa po autobuse, povyzvedať sa, čo si klientela praje, opýtať sa: „Mary, prešla vám už nevoľnosť?„ alebo: „George, sedí sa vám pohodlne? či: „Paul, potrebuje si požičať ďalšiu knihu?... Ak sa nedohodnú inak, tak turistov oslovuje zásadne: Mrs. Brown alebo Mr. Gregory a nie Brown či Gregory, ako to s obľubou praktizujú naši sprievodcovia. „U Cooka„ je sprievodca informátorom, spoločníkom, ak treba aj lekárom či zdravotnou sestrou, ktorá pomôže s náhlou nevoľnosťou alebo inými cestovateľskými príhodami. Vie ošetriť odreninu dieťaťa a občas sa ho pokúsi aj zabaviť. Stará sa o pohodu „svojich„ dovolenkárov, informuje ich o krajinách a miestach ich putovania a zorientuje ich v cenách, servise, možnostiach destinácie. A ani potom ich neopustí a nenechá ich napospas vlastnej bezmocnosti v cudzom svete a drobnými službami či radami im spríjemňuje pobyt. Žiaden výlet, je to drina, je to práca, je to o pohode dovolenkárov, ktorí si tento servis platia.
Z tohto sveta ideálnej dovolenky sme minulý rok pri spomienke na cestovanie „po slovensky„ padli do krutej reality. Nebudem spomínať, čo zažila ona počas tranzitu do Grécka, ale vymenujeme najčernejšie spomienky z mojej cesty do Bulharska. Mátajú ma ešte dnes a aj kvôli nim som sa zapovedala, že radšej našetrím a odveziem sa s českou (či inou) cestovnou kanceláriou, lebo o našich západných susedov, ktorí si to vedia „vypapuľovať„, čo som mala možnosť opakovane zažiť, sa ich cestovky starajú lepšie. Náš autobus nás v tropickej horúčave povozil po všetkých bulharských slumoch a kopčekoch, hoci sme cestou neraz križovali úhľadnú štvorprúdovku so smerovkami na Varnu. Oči nám otvorili niektorí spolucestujúci, ktorí hovorili, že takéto predlžovanie cesty sa deje kvôli tomu, aby vodiči mali viac diét. Keď sa tým našim podarilo zablúdiť na bulharskom pobreží a viac ako hodinu sa s nami viezli do vnútrozemia a netušili, kde sú a potom späť, to už bolo aj na slovenské nátury dosť a poniektorí začali hlasno protestovať. Ani vtedy sme sa nedočkali ospravedlnenia. Rozvážajúc nás po jednotlivých letoviskách, sme ďalší čas strácali tým, že sprievodca netušil, kde sa jednotlivé hotely nachádzajú a našich súputníkov vyprevádzal slovami: „Váš hotel bude niekde týmto smerom...„ a nechával ľudí s batožinou na chodníku.
Na strasti cesty sme počas nádherných dní pri mori pomaly zabúdali. Občas sice prenikli z radov ostatných dovolenkárov poplašné správy, ale - nepripúšťali sme si ich. Boli by sme ale urobili lepšie, keby sme sa boli pripravili na najhoršie. Asi šesť hodín sme posledný večer dovolenky čakali bez jediného slova usmernenia na autobus, ktorý nás mal vyzdvihnúť. Na recepcii sa nestačili čudovať, lebo prvý raz sa stretli s takouto neokrôchanosťou. Boli zvyknutí na to, že turista si znesie batožinu, poklebetí pár minút, príde autobus a hala sa vyprázdni. My sme im ukázali, že Slováci sú extra. Mali snahu zabaviť nám deti, keď sa unavili, spojili kreslá v hale, aby si drobce mohli pospať. No najväčší šok asi zažili, keď namiesto o ôsmej večer zaparkoval náš autobus pred hotelom o pol druhej v noci a sprievodkyňa bez pozdravu, bez oslovenia, vymenovala naše mená a gestom naznačila, že máme nastúpiť. To sme už nevydržali a opýtali sme sa na dôvod takéhoto meškania. Neviem, či mala zničené nervy, ale u devy vysokoškolského veku by som to nepredpokladala, začala na nás KRIČAŤ, že ako si to predstavujeme, že vodiči si museli pred cestou pospať. To síce vieme pochopiť, ale nedá sa pochopiť to, že v 21. storočí sprievodcovia nevedia používať telefóny a nenechajú žiaden odkaz, žiadnu informáciu a pripravia tak svojich klientov, ako sa to stalo aj v našom prípade, o kúzelný večer, ktorý sme namiesto čakania v hale mohli stráviť na pobreží. Potom nasledovala cesta, počas ktorej sa sprievodkyňa vypla k ľudskému prejavu len vtedy, keď niesla kartón piva rumunským colníkom. Neprejavila o cestujúcich žiaden záujem, ak za záujem nepovažujeme ohlasovanie prestávok. Potom ju slovne prefackoval jeden náš spolucestujúci, ktorý si vyprosil, aby ho oslovovala Mrkvička, prial si pána Mrkvičku. Nato sa načisto odula a prestala komunikovať.
Takýto človek a takéto služby by si „u Cooka„ ani nevrzli. A ja od tejto dovolenky rozmýšľam, prečo si necháme na sebe takto orať. Vari naše tisíce korún zaplatené za dovolenku sú špinavšie, nepoctivo zarobené, ukradnuté, prešmelené, vyhraté či nájdené, alebo - aké vlastne sú, keď za ne nedostaneme to, čo dostať máme? Pochopila by som to, keby ich v cestovkách prijímali s odporom. Ale oni nie. Bankovky úhladne zložia do kasičky a nesmrdia im. Len ich služby občas poriadne zapáchajú.