Po zranení prišla operácia a po nej dlhé liečenie. Našťastie sa Marek z najťažšieho dostal a mohol sa opäť začať zaujímať o futbal. Minulý týždeň sme sa s ním, nie prvýkrát, stretli v redakcii. Už sršal optimizmom, hoci ešte nemôže pomýšľať na návrat na ihrisko. „Mal som pooperačné problémy, už sa o tom dosť písalo, nechcem sa k tomu vracať. Bola to moja trauma. Dnes je to už lepšie, žiaľ, nie je to ešte v poriadku, ale uzdravujem sa, chodím na rehabilitácie„, povedal nám akoby tým chcel dať bodku za tým, čo bolo, čo prežil. A tak sme rozvíjali rozhovor takmer výlučne na futbalovú tému.
Mužstvo, v ktorom ste začali svoju futbalovú kariéru, s ktorým ste sa vlani podieľali na postupe do tretej ligy, ju po roku opúšťa, čo vy na to?
Bol to asi premárnený jeden rok, ktorý sme tu s bratom strávili. Čo už povedať na margo vypadnutia po ťažko vybojovanom postupe, keď navyše v tretej lige nehral Martin dôstojnú úlohu. Som dosť skeptický. Pri takomto riadení klubu to asi bola jedna z posledných šancí, na to, aby sa tu futbal opäť ujal. Skôr sa svojej úlohy zhostili niektoré okolité dediny, kde sa futbalu viac darí, ako v Martine.
Vy ste už v jednom z rozhovorov naznačili, v čom je problém martinského futbalu. Nemáte dôvod na tom nič zmeniť?
Žiaľ, nie, aspoň čo sa týka riadenia klubu. Martin disponoval mladým kolektívom, osemnásťroční chalani, aj keď boli občas behavejší ako hráči súpera, niekedy možno aj lepší, jednoznačne nemali skúsenosti na takú súťaž. Aj keď mali päť šancí, súperovi stačila jedna-dve, aby to využil. Budem úprimný – chlapci ma herne celkom prekvapili, nehrali až tak zle, ako sa čakalo, ale najväčší problém bol v tom, čo som spomenul – v nedostatku ich skúsenosti a v slabšej produktivite. Žiaľ, martinský futbal prepadol z manažérskej stránky. Problémy sa tu ťahajú roky, nič sa nevyriešilo, ba naopak problémy sa nechávajú kvasiť a je horšie a horšie. Žiaľ, vidím za tým aj neochotu radnice zaoberať sa futbalom v meste.
Z Martina ste odišli do Belej, tam ste odohrali jediný zápas a prišlo zranenie, ktoré vás na dlhší čas pripútalo na lôžko...
Máte pravdu odohral som iba jeden celý zápas. V tom druhom som sa už zranil. Do Belej som išiel na podnet môjho dlhoročného priateľa Janka Šaláta vábený aj dobrou partiou chalanov. Chcel som si konečne zahrať futbal s chuťou. To bol môj cieľ, ale prišlo zranenie. Čo už s tým narobím. Ďalej som nemohol pokračovať. Teraz im zas pomáham inak.
Ako ste boli spokojný s tým, ako vaši spoluhráči dohrali súťaž?
Spoluhráčov som sledoval takmer v každom domácom zápase, ale rovnako som sledoval Martin aj Turčianske Teplice, lebo tam hrá môj brat Fero. Belá, podľa mňa premárnila jeseň. Vtedy som si myslel, že sa nakoniec so Štiavničkou viac pobije o postup. Nevyšlo to, takže, akoby potom jar trochu vypustili v podvedomí, že už nemôžu nič získať, ani stratiť. Myslím si, že Belá – jej mužstvo má jednoznačne na postup.
No, a o to by sa hráči mali usilovať už pod vaším vedením, pretože práve vy ste sa cez prestávku stali novým trénerom mužstva...
To je ďalšia téma. Zatiaľ nemám čo k tomu povedať, lebo mužstvo som viedol iba na dvoch turnajoch. Teraz nás čaká práca, príprava na novú sezónu. Začali sme vlastne iba nedávno.
Zostalo mužstvo pohromade?
Mám také informácie, že funkcionári sa budú snažiť, aby sa mužstvo neoslabilo, naopak skvalitnilo a doplnil sa káder.
Pre vás bude trénerská úloha úplne nová, ale predsa len by vašou výhodou mali byť skúsenosti, pretože ste spoznali tréningové metódy kvalitných trénerov nielen na Slovensku, ale aj v Čechách, či Rusku. Čo sa z toho dá zužitkovať?
Zo všetkého by som si chcel čosi zobrať. Z pôsobenia z Čiech, kde som hrával, zvládnutie štandardných situácii, taktiku a stratégiu, od Rusov zasa ich hravosť. Čo zo Slovenska? Asi najskôr to, čo nás charakterizuje - individualizmus. Ale predsa je mi jasné, že je iné trénovať prvoligové mužstvo a iné piatoligové. Tie možnosti nie sú také. Nebudem spolupracovať s profesionálmi a bude to aj v úplne iných podmienkach. Ale čerpať sa z toho rozhodne dá. Teraz sa chcem skôr pobaviť futbalom a potešiť sa tým, že som vlastne pri ňom zostal.
Ale vy sa netajíte tým, že ste ešte futbal nezabalili, že stále, aj napriek zdravotným problémom sa chcete vrátiť na trávnik v úlohe hráča. Alebo sa mýlime?
Stále na to myslím, hoci lekári mi už hovoria, že nie. Povedali mi, že ak niekedy vybehnem, na prvý zápas sa prídu pozrieť ako na zázrak, ale ja to chcem. Myslím si, že vôľu mám. Keď dobre dopadnú ďalšie operácie, ktoré ma čakajú (vyberanie skrutiek a narovnanie nohy), tak sa budem snažiť čo najskôr dostať na ihrisko.
Nemáte ambície zobrať do mužstva aj brata Františka, ktorý hráva za Turčianske Teplice?
Myslím si, že brat zostane v Turčianskych Tepliciach. Tam majú iné možnosti, iný káder, hoci zrejme ani tam nie sú bez problémov. Možno by im viac malo pomôcť mesto, lebo ja si myslím, že Turčianske Teplice dávno mali hrať druhú ligu. Káder na to majú, len keby boli finančné možnosti o niečo lepšie. Jeden človek to ťahať nemôže. To je môj názor. Možno raz budeme s Ferom opäť spolu v jednom mužstve, ale teraz to ešte asi nebude.
Spomenuli ste Štiavničku, ktorá sa pod vedením Petra Kureka, s ktorým postúpil Martin do tretej ligy, vyšvihla do štvrtej ligy. Čo rozhodlo v jej prospech?
S Peťom Kurekom som v Martine spolupracoval, je jasné, že najmä s bratom, ale aj Rasťom Fučelom sledujeme jeho prácu. Som rád, že aj v Štiavničke priniesla ovocie. Spolu sme to chceli dokázať v Martine, nie len tak na jednu sezónu, ale dlhodobo. Žiaľ, v Martine je to tak – vyhodia schopných ľudí, lebo radšej majú pritakávačov.
Myslíte si, že sa turčiansky futbal uberá dobrým smerom?
Podľa mňa celý turčiansky futbal vôbec nejde dobrým smerom. Jednoznačne by mal byť baštou futbalu Martin, tak ako to bolo kedysi. Mala by fungovať normálna spolupráca medzi futbalovými klubmi. Teraz sa ale hrá dobrý futbal skôr na vidieku. Ľudia, ktorí v Martine nedostali príležitosť, logicky idú preč a pomáhajú inde. To, čo sa tu deje, je na škodu futbalu. Tak, ako kedysi žil martinský futbal aj z talentov z vidieka, žili vidiecke mužstvá z hráčov, ktorých vychoval mládežnícky futbal v Martine. Kedysi sa vzájomne dopĺňali, dnes spolupráca vlastne ani neexistuje. Aj v Martine by mali konečne rozmýšľať o tom, prečo je to tak.
Autor: jk