Čarovný dotyk Kene

Kena je vskutku pôvabná krajina. Východné pobrežie, plné štíhlych kokosových paliem, baobabov i malých opíc, vyzerá ako raj na zemi. Exotické spektrum prírody dopajú vnútrozemské národné parky skrývajúce nespoetné množstvo zebier, žiráf, slonov, tiav, levov, hrochov ... Kea je aj rajom pre antropológov. Nielen pre poetné náleziská predkov loveka, ale aj pre bohatú kultúru a tradície kmeov žijúcich na území Kene. Najznámejšie sú azda Kikuyu, Luo, Samburu i Massaiovia. Krásnu vekolepos prírody strieda chudoba obyvatestva. Život v tejto nádhernej krajine je naozaj vemi nároný. asto mi pripomínal až boj o prežitie. Týka sa to najmä udí žijúcich v slumoch - štvrtiach biedy a chudoby v hlavnom meste. Mnohí nemajú kde býva (týka sa to aj detí), o si obliec. Taktiež každodenné jedlo nie je samozrejmos. A ani zdravie. Ľudia Keania sú však ovea šastnejší a slobodnejší ako my. Vôbec nemajú také komplikované problémy. Nemajú ani toko systémových nariadení a príkazov a sú vemi spontánni. Aj dospelí sa dokážu teši a smia, i hra ako deti. Vedia sa teši z malikostí. Tešia sa, ak už cez de jedli, ak stretli priatea, ak ich príbuzní ešte nezomrel, ak... A sú spokojní aj s tým málom, o majú. Ak vôbec nieo majú. A žijú pre prítomnos. Možno im ani ni iné nezostáva. Ve minulos sa ažko mení a budúcnos je vemi neistá. Tak sa naplno venujú prítomnému okamihu. Ak stretnú známeho, hne zabudnú na pôvodný zmysel cesty. A tak nechajú na seba aka aj zo dve hodiny. Nikomu to však nevadí. A ak prídu na plánované stretnutie aj o 2 týždne neskôr, ešte stále sa ni nedeje. Raz som meškala na futbalový zápas, o sa mal zaa o 16. hodine. S obavami, i uvidím aspo jeho záver, som dobehla o 17. hodine. Na moje veké prekvapenie zápas sa ešte ani nezaal. Súper prišiel až polhodinu po mne... Hakuna matata (žiadny problém)! A ako som sa do Kene dostala? Cez eRko - Hnutie kresanských spoloenstiev detí, kde pracujem ako dobrovoníka. Jednou z aktivít eRka je vianoné koledovanie detí spojené so zbierkou peazí na podporu rozvojových projektov v Afrike. Erko taktiež ponúka možnos pracova ako dobrovoník práve v týchto projektoch. Tak som sa dostala medzi najchudobnejších udí sveta. Chudobných na majetok, zdravie a asto i lásku. No bohatých na úsmev, spokojnos, nádej a dôveru v Boha. Moja práca Mojou hlavnou náplou bolo pôsobenie v neformálnej škole pre chlapcov z ulice. (Postavená bola z vykoledovaných dobronovinových peazí spolu s Trnavskou univerzitou v roku 1998. Odvtedy sa každý rok posielajú peniaze na jej chod.) Do školy prichádzali väšinou chlapci-siroty. Alebo z vemi biednych rodín, ktoré im neboli schopné zabezpei ani základné vzdelanie. Poas vyuovania som pomáhala v triedach. Uia sa len 3 predmety – o by sa asi páilo našim školákom: základy anglitiny, kiswahili a matematiky. asto veda seba sedeli 7 a 15-roní chlapci uiaci sa to isté. Cez prestávky som sa s nimi hrávala, spievali sme si, poprípade sa ma snažili naui futbal.... Popoludní sme v art roome vyrábali pohadnice, obrázky z banánových listov, náhrdelníky,... Cez prázdniny (škola poskytuje chlapcom aj ubytovanie) sme si varili sami - a tak mi teda ako jedinej žene osadenstva - pripadla funkcia kontrolórky. Predo mnou obrovské hrnce, 3 kamene a kopa dreva. Okolo ma 60 vyhladnutých chalanov, potraviny skoro žiadne. A vari tak, aby to aj im chutilo... To bolo zábavy... Poas všetkých týchto aktivít sme mali as na rozprávanie sa. A tak som sa prevea dozvedela. Obyajne to však boli smutné príbehy ich vlastných životov. Životov, v ktorých nikomu na nich nezáležalo, v ktorých si sami museli zarába na jedlo. Bývali na uliciach, kradli, fetovali lepidlo,... Čo mi to dalo? Nauili ma vekej vanosti voi Bohu i uom. Veru, nie všetko to, u nás tak „samozrejmé“, je bežné vo svete. Ma zdravie, vedie íta i písa, ma rodiov, ktorí vedia ako sa volám, ma kde býva, o si obliec,..... ma vieru, Boha, .... Nauili ma spokojnosti. V danom okamihu, na danom mieste, v daných podmienkach... Skutone sa neodvažujem hundra a sažova na moje postavenie. Ve v porovnaní s nimi ... A taktiež veľmi rada spomínam na živé slávenie svätých omší. Tá prvá ma úplne šokovala. Všetci tancovali, tlieskali, kňaz dokonca počas kázne „behal“ po kostole, bŕkal a výskal (elelelelelelelelele....) do mikrofónu... Nedeľná svätá omša trvala minimálne 2 hodiny. Nikto sa nikam neponáhľal. Hovorí sa: „Kto raz vstúpi na Subsaharskú Afriku, toho sa táto krajina akosi záhadne dotkne, až sa túži vráti spä“ ... A tak teda: Kwaheri Kenya! (Dovidenia Kea.)