Uprostred martinského sídliska Košúty I stojí dom, jediný v susedstve panelákov. Žil v ňom umelec – grafik a maliar - Miroslav Marček. A práve kvôli nemu sme sa na toto miesto nedávno vybrali. 11. júla by sa bol dožil 75 rokov.
Miesto kde Miroslav Marček žil a tvoril, doslova dýcha umením. Akoby nepatrilo do okolitého sveta. Oddeľuje ho od neho malý lesík, prekypuje kvetmi a zeleňou, po ktorej pobehuje hravý psík. Aj interiér domu pôsobí príjemne a každého návštevníka určite upútajú obrazy, ktoré zdobia jeho steny. A nielen o nich sme sa rozprávali s Wirlanou Marčekovou. Ako nám prezradila, M. Marček vyštudoval síce monumentálnu maľbu a figurálnu kompozíciu, ale potom ho zaujal rodný kraj. Keďže sa narodil v Priekope, bol to Turiec, do ktorého sa zamiloval. Inšpiroval sa výtvarnými prejavmi slovenského ľudového umenia. 
Najradšej zobrazoval sypárne, humná, strechy a starý Martin. Vo svojej práci vždy vychádzal zo skutočnosti a z aktívneho pozorovania prírody. Jeho tvorba nie je len popisom, ale vyjadrením dojmu a vnemu z pozorovaného. Najčastejšie tvoril grafickými prostriedkami. Maľoval menej. Podľa slov jeho manželky to bol pracovitý človek. Vstával už o šiestej a začal pracovať. Rozpracované diela takmer nikdy neukazoval, ale keď niečo začal, tak to aj dokončil. Obyčajne pracoval na troch grafikách naraz. Po ich dokončení však nenasledovala dlhá pauza. Hovorieval, že umelec má rád každé svoje dielo. Aj keď možno nebol vždy s hotovým obrazom spokojný, zvykol hovorievať, že cíti v ňom kus seba.
Zaujímavé boli určite Marčekove priateľstvá s umelcami jeho generácie. Priatelil sa so Štubňom, Barčikom, Kolčákom a Púčekom. Za svoj úspech vďačí nielen svojmu talentu, ale určite aj profesorovi Fullovi, ktorý ho vyučoval na Vysokej škole výtvarných umení. A plodné ovocie priniesli aj mnohé študijne cesty do zahraničia. V delegáciách Zväzu slovenských výtvarných umelcov navštívil Dánsko, Taliansko, Švédsko, Francúzsko, Španielsko, Grécko a mnohé iné krajiny, kde videl známe galérie a slávne originály. O to väčší mali význam, lebo kníh o umení bolo u nás málo a každá cesta v tej dobe bola zaujímavá. Marčekovi najviac učaroval Paríž, avšak zo svojich ciest robil len málo grafík, orientoval sa takmer výlučne na Turiec a Oravu. Nepracoval však len na grafikách a maľbách, medzi jeho diela patrí aj kamenná mozaika v Dome smútku v Martine, drevený reliéf v sobášnej sieni v Turanoch, ale aj niekdajšia hlavička Života Turca. Bol držiteľom mnohých, aj celoslovenských, cien - napríklad Grand prix za súčasnú slovenskú grafiku.
Diela Miroslava Marčeka sú majetkom Národnej galérie v Bratislave, Turčianskej galérie v Martine, Oblastnej galérie v Košiciach, Galérie výtvarného umenia v Prešove a mnohých iných. Záujem o ne bol aj v zahraničí. V rámci zväzu vystavoval v Moskve, Belehrade, Budapešti, Dillí a v Mexiko City.
Rozhovor sme otočili aj na dom, ktorý si, mimochodom, celý navrhol sám umelec. Prekvapilo nás, že za jeho existenciu nemusel bojovať, hoci lesík bol zakreslený vo vojenských mapách. Pár metrov ďalej sa všetko zrovnalo so zemou a za obeť padla aj celá aleja líp a gaštanov, čo mierne narušilo osvetlenie ateliéru, ktorý sa v dome nachádza. A aký bol vlastne život s umelcom? „Zaujímavý,„ hovorí pani Marčeková. Okrem toho, že pracoval doma a živil sa svojím nadaním, zoznamoval manželku s Turcom a ukázal jej mnohé pekné miesta. V jej spomienkach (a nielen v nich) je Miroslav Marček veľkým umelcom. Škoda, že už svetu nedá ďalšie grafiky.
Autor: Zuzana Kaplánová
