dnešné Múzeum Andreja Kmeťa. Martin bol v tých rokoch ešte Turčianskym Svätým Martinom, mal 8-9 tisíc obyvateľov, neupravené cesty s početnými kalužami, čo dalo Martinčanom prívlastok - kalužiari. Pamätám sa, ako do rodín dovážali mlieko v malých konvách a ako starý pán Párička rovnako rozvážal medokýš. Prameň s osviežujúcou vodou takmer denne, zavčas rána, navštevoval baťko Škultéty pri svojej prechádzke. „Arómu„ obstarávali otvorené hnojiská na okraji mesta, jedno na vtedajšej Smrtnej ulici sa zachovalo ešte dlhé roky. Jahodníky boli typickou dedinou, ktorou denne prechádzalo stádo kráv.
Napriek tomu roduverní Slováci považovali Martin za kultúrne centrum Slovákov. Bolo tu slávne Memorandové námestie, na ktorom sa v memorandových dňoch schádzali stovky mladých i starších slávnostne oblečených ľudí. V kultúre dominovala vtedy nespolitizovaná Matica slovenská vedená vynikajúcimi národovcami Štefanom Krčmérym a Jozefom Škultétym. Národný dom neraz hostil prominentných ľudí, ktorí s Vajanským verili, že Slovákov z poroby zachráni len cárske Rusko. Slávny martinský spevokol, divadlo, Živena, vzdelávanie žien, ktoré okrem iných podporovla i Alica Masaryková. Tá za pomoci amerických Slovákov i československého štátu vybudovala Štefánikov ústav.
A mohol by som menovať ďalšie významné budovy i ľudí. Ale čosi predsa len spomeniem. V tom čase nebolo v Martine veľa honosných súkromných domov. Ale žiaden nebol pomaľovaný grafitmi či sprejermi, ako je tomu dnes. Učitelia vychovávali svojich žiakov tak, aby vedeli nielen počty či gramatiku, ale aby poznali aj slávne dejiny mesta, ktoré sa okrem iného zapísalo do histórie aj Martinskou deklaráciou. Dnes sú vedomosti študentov o tejto časti martinských reálií smiešne minimálne. Mal som šťastie, že ma v gymnáziu učili po slovensky českí profesori a nemôžem zabudnúť, akým hanebným spôsobom boli v roku 1939 vyhnaní do Čiech. Dobre si spomínam na činnosť dvoch (len toľkí tu boli) martinských policajtov - pánov Biednika a Doricu. Vedeli udržať poriadok v meste, v ktorom sa zriedkavo kradlo, aj to iba decká na jarmokoch nejakú sladkosť a tí biednejší aj poživeň. Obohacovanie sa? To sme vtedy nepoznali. Tunely sme poznali len dva - strečniansky a kráľoviansky. V meste bývalo veselo. Hlavná ulica sa volala Masarykova, bola korzom, bicykle vtedy po chodníku „nelietali„. Dávno odišli na večnosť známe martinské figúrky - priekopský krajčír Rintintín a Milko Šimko. Neraz poriadne nazlostili martinskú honoráciu, ale i gardistov, a potom nemeckých okupantov po potlačení SNP.
Dosť ale o minulých časoch. Pokusy o vzkriesenie „starého„ Turčianskeho Svätého Martina majú malú šancu. Nakoniec, aj jeho pamätníci si vážia úpravy mesta tak, ako sa vykonali za posledné roky. Pešia zóna je skutočne pekná, reprezentatívna, len keby mestskí policajti a mamičky dávali väčší pozor na deti, ktoré si skúšajú svoje horolezecké schopnosti na súsoší majstra Štefunku. Ako člen SZPB som už spokojný s tým, že tzv. „pušky„ boli premiestnené pred kasárne. Pamätník sa podarilo zachrániť, pamätnú tabuľu na bráne Štefánikovho ústavu, že tam cez SNP sídlila vojenská skupina, už nie. Zničili ju vandali. Som rád, že Matica slovenská prestala prevážať ľudáckych disidentov z Argentíny na Národný cintorín. Tí, ktorých sa previezť podarilo, nech odpočívajú v pokoji a nech pomôžu „strážiť„ sošky a hroby, ktoré vykrádajú zlodeji.
Krása mesta sa nehodnotí len podľa upravených ulíc, ale aj podľa starostlivosti o starých a chorých ľudí, podľa vybudovaných či chýbajúcich domovov dôchodcov či liečebne alebo hospisu. Bol by som rád, keby kompetentní venovali aj tomuto primeranú pozornosť. Na čo ale peniaze netreba, je výchova mladej generácie ku skutočnému vlastenectvu, k úcte k pamätným dňom národa, ktoré majú v Martine svoje symboly.
Autor: Branislav Geryk