Sobota, 24. júl, 2021 | Meniny má VladimírKrížovkyKrížovky

Večerný rozhovor

Vybral som sa k Jesenským na pivo. Martinská ulica bola už poloprázdna. Len v časti od divadla po Námestie SNP bolo ešte živo. Pri trafike stál hlúčik mládencov. Bola reč o futbale.

Vybral som sa k Jesenským na pivo. Martinská ulica bola už poloprázdna. Len v časti od divadla po Námestie SNP bolo ešte živo. Pri trafike stál hlúčik fraňo štefunkomládencov. Bola reč o futbale.
Práve som chcel zabočiť k Jesenským, keď som sa ešte pozrel na ulicu pred seba a zbadal som kráčať muža trochu v sebe. Pred ním pobehoval veľký vlčiak. Tento obrázok mi bol dôverne známy. Hneď som vedel, kto sa to prechádza.
Samozrejme, Fraňo Štefunko. Zakývali sme si na pozdrav. Fraňo mi zavolal:
„Počkaj!„
Postál som. Vlčiak dobehol ku mne, oňuchal mi topánku a bral sa ďalej na výzvedy.
„Chceš ísť na pivo?„
„Keby bolo miesto.„
„Poď radšej so mnou,„ vravel, „aj tak som ti chcel niečo povedať.„
Bol som zvedavý, čo za novinu doniesol z Bratislavy, lebo som vedel, že minulý deň bol prednášať na Vysokej škole výtvarných umení.
Šli sme rovno, ulicou, druhou stranou ako stojí divadlo a vyšli sme hore briežkom k Alcazaru. Mladí ľudia tak nazývali budovu, kde bola kedysi škola pre mladé gazdinky.
A ďalej už bol len začiatok dlhej tabule polí.
Po ľavej ruke v doline stála Kuzmova chalupa a stodola. Zo dvora havkal biely pes, priam chrčal, lebo sa mu nepozdávalo, že v priestore, kde sa cíti pánom, vidí krásneho vlčiaka, ktorý sa však ani neozval
a nevšimol si ho.
Iba akosi zvrchu sa pozrel do doliny a díval sa po poliach. Napokon zbadal myš, rozbehol sa za ňou, ale tá mu šuchom zmizla v zemi.
Hole už pomaly temneli, miesto vrchov bolo vidno už len modravé tmavé siluety. Pomaly, veľmi pomaly sme obišli školu, potom múzeum, nazreli sme cez plot do botanickej záhrady a zastavili sme sa zasa, aby sme upreli zraky na Ľadoveň a dozreli ešte ďalej ako sa ide
k medokýšu.
Často som ta chodieval. Býval studený aj uprostred horúceho leta. Len bolo treba dlhšie čakať, kým človek prišiel na rad. Záujemcov bolo
v teplých dňoch vždy dosť.
Tma sa už stlala do turčianskej záhradky. V Jahodníkoch svietili svetlá ako iskierky. Pomalým krokom sme schádzali haditou cestou dolu.
Fraňo sa občas zastavoval
a s dôvernou znalosťou sa díval tam a onam a keď mi chcel niečo povedať, len kývol hlavou tým smerom a ja som pochopil: aha zošliapaný trávnik, medzi ružami nahádzané kamene, zlomená lavička, chodník prešliapaný cez krásnu trávu.
Pomaly sme prechádzali vedľa vilky, kde býval Julko Barč s matkou, vedľa divadla, kde sa svietilo a zastali sme pri starom múzeu.
Fraňo si stal na schodík a pozorne sa zahľadel na pamätnú tabuľu, ktorú on robil a bola osadená na stene. Vlastne je tam dodnes. Díval sa tak, akoby svoju prácu videl prvý raz.
Čo mu zišlo na um?
Díval som sa tiež pozorne, ale oproti minulým dňom, mesiacom aj rokom som neobjavil nič zvláštne.
Potom len pokrčil plecami, akoby chcel povedať, nedá sa nič robiť. Ukázal na tabuľu a povedal: „Tak veru...„
Pochopil som.
Povedal vlastne, koľko rokov odvtedy ubehlo, ako sme ostareli, vidíš...
Nerušil som ho, len som nemo prikývol.
V Slovane hrala hudba. Tuho, až zaliehala do stíchlej ulice. Vedľa domcov za záhradkami sme prišli až k malej vilke, kde býval. Pri Námestí Slovenského národného povstania.
Vlčiak, ktorý pobehoval zavše pred nami a za nami, naraz zmizol, potom docupotal, sedel pri bráničke a čakal.
„Tak dobrú noc,„ povedal Fraňo a podal mi ruku.
Pustil som sa na pivo cez námestie, povedľa budovy bývalého župného úradu, kde si Janko Kráľ kedysi v potu tvári zarábal na kus chleba.
Stál som už, pravda, na dvore, všetko bolo obsadené a rozmýšľal som, čo mi chcel Fraňo vlastne povedať.
Asi nič také dôležité, keď toho večera temer vôbec neprehovoril. Ktovie, čo za dielo snoval vo svojej mysli. A naozaj, čo mi chcel povedať, asi nebolo nič dôležité, lebo sme sa k tomu rozhovoru, ktorý sa v podstate nekonal, už nikdy viac nevrátili.
Hoci sme mali dosť času, lebo sme neraz cestovali ranným rýchlikom z Martina do Bratislavy, keď šiel prednášať na školu a vydržali sme dlho hovoriť o jednej, a tej istej veci. Ale najmä o Martine, kde akú tabuľu alebo sochu by bolo treba osadiť, vlastne aj o celom Turci. Vedel toho veľa, preveľa.
Ale nikdy ani slovkom nepovedal, že by tie sochárske práce chcel robiť on. Hoci jeho ruky boli nadovšetko pracovité. Bol to človek nevšedného umu, umleckých vlôh, veľkej lásky k ľuďom a krásnym veciam. Málo
o nich však hovoril. To sa muselo len vycítiť, ako toho večera, keď sme dobré dve hodiny chodili tichým Martinom bez slova.
Ozaj, ani neviem, či som vtedy vlastne odzdravil, keď sme sa lúčili. Keby nie, tak dobrú noc, Fraňo...
Tú smutnú, dobrú noc.
Na hrobe, keď ta občas zájdem, sú často kvety.
Od koho?
Od priateľov a známych?
Od tých, čo si uctievajú jeho sochárske dielo?
Sú to kvety krásne, drahé.
Ale aj skromná kytica poľných kvetov, ktorá tak úžasne symbolizuje život tohto významného sochára.
Dobrú noc ti, pod príkrovom martinskej zeme, ktorú si si, hoci rodák zo západného Slovenska, tak nekonečne obľúbil. Často som rozmýšľal nad dvoma významnými zjavmi nášho výtvarného umenia. Nad Martinom Benkom a Fraňom Štefunkom, oboch rodom zo západného Slovenska, prečo tak priľnuli k Martinu. Nielen priľnuli, ale prežili v ňom kus života a nakoniec tam aj ostali, kde patria.
V pôde Národného cintorína. Splývajú s ňou, aby sa raz neodlučne včlenili do nej a stali sa jej súčasťou, ktorá bude pripomínať mladým generáciám ich nekonečnú lásku k nej. Nekonečnú lásku a oddanosť týchto významných umelcov.
Fraňo Štefunko si vybral aj neľahkú úlohu.
Tvrdá, príkra horská jeseň 1944, predčasný sneh na horách, zima, útoky nepriateľa.
Aké krásne by to bolo pre cítiaceho sochára pobudnúť v horách v čase pohody, zažiť tu prvý sneh, zažiť tu krásnu zimu, ktorá zo skál vytvára rozprávkové bytosti hodné sochárovho dláta.
Ale bola vojna.
Boli ťažké chvíle a keď hovoria zbrane, vtedy umelcova práca zostáva kdesi na okraji diania, aj keď mu ju z mysle nikto nevymýti.
A bolo mu súdené prežiť ešte ťažšie chvíle.
Prečkal ich s veľkým žiaľom v srdci.
Prežil smrť svojho brata Michala, ktorý padol pri náhlom prepade, keď nemecká čata hnala pred sebou zajatcov zo skupiny Národnej stráže a dostala sa tak až do blízkosti zrubu v doline Skalná, ktorý začala ostreľovať a došlo k boju.
Brat Michal padol. Slobodník Michal Štefunko sa len pohľadom rozlúčil so svojím bratom. Taký bol čas.
Fraňo Štefunko bol ranený...
Prečo nikdy o tom nehovoril?
Prečo nikdy toto nespomínal v našich hovoroch?
Lebo videl veci vždy širšie a svoj osobný život podriaďoval záujmu veci.
A preto jeho diela, ktoré boli vytvorené v okruhu tematiky boja a vojny, nech už sa myšlienkovo viazali k roku 1848, alebo k druhej svetovej vojne a k Povstaniu, boli hlboko prežité a hlboko precítené.
Dlho postojíme pred jeho reliéfom v priekopskom cintoríne a vieme, že každý pohyb jeho ruky, ktorý dospel až k záverečnému dielu, bol poznačený myšlienkou na pamiatku svojho brata a na ďalších, ktorí padli s ním, spomienkou na tých, ktorí spočinuli v tejto zemi. A myšlienkou na chvíle, keď so zbraňou v ruke chodil v Gaderskej doline.
Dlho postojím pred Etnografickým múzeom Slovenského národného múzea, pri soche Andreja Kmeťa, prvého priekopníka slovenského múzejníctva.
Sochu vytvoril Fraňo Štefunko. S veľkým citom pre našu minulosť, s veľkým citom pre všetko, čo Slovensko posúvalo dopredu, pristupoval k takýmto témam a prejavil sa aj tu v zobrazení oduševneného človeka, ktorý videl pred sebou budúcnosť svojho národa.
Či je to pamätník v Kremnici, či pomník P. M. Bohúňa v Bratislave a ďalšie a ďalšie diela, všade vidno ten poctivý, múdry a rozvážny prístup. Ba aj zbojnícku fontánu v Martine nezabudol zvýrazniťveľkou láskou k tým, ktorí vzišli z prostého ľudu, ale ľud si ich pre ich nekompromisný postoj voči nenávideným vládcom prisvojil, osvojil si ich myšlienky, aj keď si postavy zbojníkov zidealizoval, ale boli mu symbolom odporu. Tak ich videl aj Fraňo Štefunko.
A nezabudol to zaznamenať a nielen zaznamenať, ale aj poznamenať videním do budúcnosti vo svojom diele.
O tom mnohom sme hovorili, niekedy dlho, inokedy v náznakoch.
A keď tak kráčam z cintorína, kde navštevujem svojho veľkého priateľa, múdreho človeka a radcu, rozhliadnem sa vždy po tomto meste, ktoré povstalo z malého chudobného vidieckeho mesta. Kedysi na svojej chudobnej hrudi ešte aj živilo národnooslobodzovacie hnutie devätnásteho storočia.
Tak si myslím, koľko by sme sa museli nachodiť s mojím vzácnym druhom, aby sme obišli toto mesto. Ani by sa to nedalo. Nielen staré nohy by neslúžili, ale aj mladý by mal čo obchádzať, keby chcel obehnúť chotár. Kedysi sa rozprával príbeh, že keď podpaľač zapálil mesto,
a chcel ešte škodiť, snažil sa ho rýchlo obehnúť, aby ľahlo popolom. Tak vraj chytali kedysi na dedine podpaľačov, aby nestihli obehnúť obec, aby sa nepremenila na ohorené trámy, popol a dym.
My sme zas obchádzali mesto preto, aby sme sa potešili jeho vzhľadom a všetkým, čo bolo ešte pekné a kde myseľ človeka pookriala.
A kto dnes pokračuje po nás, a obchádza vo večerných prechádzkach toto mesto, mal by venovať spomienku aj tým, ktorí stáli pri kolíske jeho rastu, umeleckej výzdoby a snahy, aby bolo čo najkrajšie. Jedným
z nich bol sochár, národný umelec Fraňo Štefunko. Človek plný entuziazmu, obetavosti a tvrdej, chlapskej roboty. Taký bol aj jeho život.
Smrť zrovná všetko. Uloží ľudí do jednej roviny zeme. No predsa, niektorí z tejto roviny aj po smrtičnejú vysoko. Ich pamiatka sa nestráca, ale žije v diele, žije v spomienkach a žije kdesi v priestore miest, ktoré tak preveľmi v živote ľúbili a venovali im podstatnú časť svojho života.
To si myslím aj pri spomienke na Fraňa Štefunku, keď stíchlym martinským večerom prejdem aspoň kus našej spoločnej trasy. Dobrú noc, Fraňo...

Najčítanejšie na My Turiec

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako sa nepripraviť o zákazníkov bez hotovosti
  2. Úchvatná Petra: Stovky rokov zabudnutá v jordánskej púšti
  3. Sudoku na leto: Nenechajte sivé bunky zaháľať ani cez prázdniny
  4. Od Česka až po Jadran
  5. VÚB banka ešte viac posilní leasingové služby
  6. Slovenské čučoriedky? Nemusíte ísť do lesa, kúpite ich v reťazci
  7. Nikto im nezatlieska. Koľko medailí získajú Slováci v Tokiu?
  8. Investovať do akcií a ETF v malom sa teraz dá výhodnejšie
  9. Deti často nie sú na letnú škôlku alebo tábor vhodne pobalené
  10. Pätnásť miest v Rakúsku na letné potulky
  1. 100% ovocné šťavy pod lupou – Prečo sa ich oplatí konzumovať?
  2. Riziko úrazov je počas letných prázdnin vyššie
  3. Prvé bezbariérové fitko vo Zvolene otvára ZŤP cestu k športu
  4. Úchvatná Petra: Stovky rokov zabudnutá v jordánskej púšti
  5. Tatravagónka Poprad ponúka stabilnú prácu a kariérny rast
  6. Schodolez pre imobilných - Viete ako sa testuje?
  7. Brusnica – lahodná i účinná zároveň
  8. Svet bude fungovať na dátach a tie sú pre Slovensko priorita
  9. Ako sa nepripraviť o zákazníkov bez hotovosti
  10. VÚB banka ešte viac posilní leasingové služby
  1. Ako nájsť dobrý jogurt? Ak neobsahuje toto, ani ho nekupujte 13 016
  2. Pätnásť miest v Rakúsku na letné potulky 6 798
  3. Vedci skúmali slovenskú magnéziovú minerálku. Výsledok prekvapí. 6 212
  4. Prečo by ste si nemali odoprieť balenú bagetu? 5 897
  5. Úchvatná Petra: Stovky rokov zabudnutá v jordánskej púšti 5 442
  6. Investovať do akcií a ETF v malom sa teraz dá výhodnejšie 3 768
  7. Od Česka až po Jadran 3 078
  8. Slovenské čučoriedky? Nemusíte ísť do lesa, kúpite ich v reťazci 3 061
  9. Nový Volkswagen Polo GTI prináša radosť z jazdy s dvojlitrom! 3 037
  10. Nikto im nezatlieska. Koľko medailí získajú Slováci v Tokiu? 2 271
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Skvelá hokejová patria sa pravidelne stretáva už štrnásť rokov.

Hokejová partia, ktorá robila fanúšikom radosť počas šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, sa pravidelne stretáva.


18 h
V tomto kryte prišiel brutálnym spôsobom Jozef z Dubového o život.

Mladíci z Martina sú stíhaní za obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy v spolupáchateľstve. Skutok bol navyše podľa orgánov činných v trestnom konaní spáchaný surovým alebo trýznivým spôsobom.


SITA 19 h
Pani Viera sa tešila na tulipány, prišla o ne na jar. Zlodej si pravidelne všímal jej záhradku

Záhradka pre mnohých ľudí veľa znamená. Zvlášť pre tých, ktorí bývajú v panelákoch. Zveľaďujú, venujú jej veľa času. O to viac potom mrzí, keď niekto ich robotu nezmyselne zničí.


24 h

Ako tomu predísť? Viac nám povedal Dr. Igor Baran, ktorý má v oblasti záchrannej služby viac ako štyridsať ročné skúsenosti.


23. júl

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Krásno nad Kysucou žiada ďalší a dlhší termín.


22. júl

Na ceste I/11 sa tvorili od skorého rána kolóny.


23. júl

Dagmar Kačírekovú nahradí na poste prednostu okresného úradu Rastislav Kňaze.


23 h

V oblasti žije už nejaký čas a pravidelne ho monitorujú.


TASR 22. júl

Už ste čítali?