ätnástich rokov trhovej ekonomiky nepresvedčila, že chcela vytvoriť pre svojich zamestnancov lepšie pracovné podmienky ako „škaredí“ kapitalisti z cudziny, ktorí prišli do našej krajiny iba kvôli zisku. Aj keď manažmenty veľkých zahraničných spoločností tvoria sčasti cudzinci, vývojových pracovníkov, ktorí by robili so špičkovými svetovými technológiami máme na Slovensku ako šafranu, verím, že hodnota pracovnej sily bude aj v našej krajine postupne rásť, pretože sa čosi naučíme od tých, ktorí prišli do našej krajiny zbohatnúť na chudobných „príbuzných„ z Európskej únie.
Fabriky, ktoré vznikli na Slovensku v období socializmu a neprešli modernizáciou (tú priniesli väčšinou zahraniční investori) alebo slúžili pre privatizérov a manažmenty ako dojné kravy, sa rozsypali ako domček z kariet. V Turci takto dopadlo napríklad strojárstvo. Rozsypal sa aj turčiansky potravinársky priemysel. Na zasadnutí Turčianskej regionálnej poľnohospodárskej a potravinárskej komory zazneli príspevky, ktoré nedávajú veľa optimizmu ani do budúcnosti turčianskeho poľnohospodárstva. Stačí si iba porovnať čísla týkajúce sa počtu chovaných zvierat, ktoré tvoria základ turčianskej živočíšnej výroby. Ak počet chovaných ošípaných klesol vlani v porovnaní z rokom 1989 na polovicu a u hovädzieho dobytka je tento podiel ešte nižší ako 50 percent, čosi nie je v poriadku.
Nemyslím si, že by sa z Turčanov dobrovoľne stávali vegetariáni, súčasná situácia neodzrkadľuje ani reakciu obyvateľstva na ceny mäsa, ktorého pravdepodobne viac akov minulosti dovezieme zo zahraničia. Problém je v tom, že poľnohospodári predávajú mäso za nižšie ceny, než za aké ho vyrobia a straty môžu vykrývať iba dotáciami. V každom systéme, ktorého súčasťou sú dotácie, treba zaviesť aj racionálne opatrenia, ktoré by mali mať motivačný charakter. Samozrejme, ide o to, aby poľnohospodári vyrobili na rovnakej hospodárskej ploche viac rovnako kvalitných alebo kvalitnejších poľnohospodárskych produktov s nižšími výdavkami. Ak akýkoľvek hospodár neprodukuje zisk, ale sa spolieha iba na dotácie štátu, je to nemotivujúce. Načo sa má snažiť vyprodukovať viac mäsa alebo mlieka bez zisku. Ak vychová viac dobytka alebo nadojí viac mlieka, prinesie mu to len väčšiu stratu. Nezdá sa mi, že by manažmenty družstiev a poľnohospodárskych podnikov boli také nevzdelané, aby plytvali, a preto nevedeli vyrobiť mäso a mlieko s nižšími nákladmi. Ak dochádza k rozkrádaniu poľnohospodárskych podnikov alebo družstiev, ich dotácií, alebo k dohodám výrobcov so spracovateľmi o cenách mäsa v prvom rade záleží na poľnohospodároch, aby tomu zabránili. Na valnom zhromaždení Turčianskej regionálnej poľnohospodárskej komory jeho účastníci označili túto kritiku za nepravdivú.
Myslím si, že spomínaná kritika na adresu poľnohospodárov stojí na vratkých nohách. Podozrivé je, ak poľnohospodárske produkty živočíšneho pôvodu stoja v predajniach potravín takmer tri razy toľko, ako je ich výkupná cena. Veľa poľnohospodárskych podnikov vyrába so stratou. Bolo by zaujímavé vedieť, či aj spracovatelia mäsa a mlieka sú stratoví. Nie, skôr majú väčšie zisky na úkor výrobcov.
