Len krátky čas – jednu sezónu žali martinskí futbalisti úspech v prvej lige. Bolo to cez druhú svetovú vojnu, za slovenského štátu, v ročníku 1943/44. Ťažko 
však môžu dnešní hráči a funkcionári, ktorí nosia martinský dres či preň pracujú, oslavovať tento jedinečný úspech svojich predchodcov, keď oni doviedli martinský futbalový klub a jeho farby a meno až na samé historické dno...
O úspech pred 60 rokmi sa zaslúžili všetko mladí chlapci, ktorých viedol ako tréner známy martinský športovec J. Jesenský a klub ŠK Martin vtedy kormidlovali skutočné osobnosti nielen na poli športovom P. Halaša a P. Galanda...
V minulých dňoch zomrel vo veku 82 rokov jeden z hráčov prvoligovej zostavy Martina, vlastne posledný žijúci z tejto futbalovej jedenástky – útočník Janko Péter. Všetci jeho bývalí spoluhráči – J. Švehla, B. Nemčok, J. Zvoda a ďalší už sú, ako sa hovorí, na pravde božej… Najstarším z nich bol J. Záborský, ktorý sa aj na druhý svet pobral prvý. A najďalej, aspoň čo sa týka vzdialenosti, to dotiahol Július Korostelev. Futbal ho zavial až do Talianska, kde obliekal dres Juventusu Turín!
Ako si uchovala spomienky svojho zosnulého brata jeho sestra Angela Ondríková z Martina, rýchly ligový koniec tejto jedenástky urobil vraj zápas Banskej Bystrici, keď po nešportovom správaní sa domácich bolo vážnejšie zranených viac Martinčanov. Ako sa vtedy hovorilo v Martine, Turčania sa báli riskovať a napokon skončili na chvoste. „Hoci skončili poslední, bol to pre nich veľký zážitok. Bola ale vojna, ľudia mysleli na iné veci a na vstupenky na futbal nemali zvyšné peniaze. Napriek tomu ligové zápasy prilákali na štadión veľa skalných Martinčanov. Janko sa však futbalu nezriekol ani potom. Ako vojak, tankista a príslušník martinských kasární, sa zúčastnil bojov o oslobodzovanie Turca. V auguste 1944 bol pri Strečne ranený do chrbta. Transportovali ho spolu s ostatnými do nemocnice v Banskej Bystrici. Keď sa však k mestu blížili Nemci, pacientov prepustili a Janka na ceste domov, kdesi na Šturci, zajali a odviezli ho do Nemecka do tábora. Ale futbalu sa nezriekol ani tam. Tentoraz ho hral skôr z donútenia, lebo dozorcovia ho nútili strieľať góly v táborových zápasoch. A vraj keď nedal, musel ísť za trest do kutice„ – spomína pani Ondríková.
V civilnom živote sa J. Péter vyučil za inštalatéra u P. Blahu a potom pracoval ako kotlár v martinskom pivovare, neskôr ako vodoinštalatér a údržbár v bývalých ZŤS. Bol to veselý človek, milujúci otec, manžel i starý otec. Začiatkom augusta 2004 sa jeho boj s chorobou skončil prehrou…
