a. Moje potreby, priania a príkazy úplne ignoruje. A ešte k tomu je aj tvrdohlavá a zásadová. Odmieta akúkoľvek inú farbu. Nepýta sa ma na nič a jednoducho si farbí len na červeno. Veď hovorím – komunista to je! Môžete si text zladiť trebárs aj do farby dúhy, moja nedemokratická tlačiareň sa vašim snahám vysmeje. Takže je, na potvoru, aj škodoradostná. Aj minule. Počula som ten chichot. Tresla som ju po hlave, ale ona aj s chichotom ostala verná svojej ideológii – červenej. Tá predošlá… s tou to bolo iné. Bola to taká malá demokratka… Tá, keď vypotila poslednú kvapku čiernej, hodila si to na modrú. Zo začiatku som sa aj bála, čo mi tým chce povedať… Ale ona bola múdra. Dala sa včas prehovoriť a vždy sa vyfarbila takou farbou, akou som chcela ja. Tento príbeh mal pôvodne iný koniec. Ale predstavte si! Vložila som tentohľa produkt môjho hnevu do rúk onej komunistky, aby ste mi verili, že červenú si nevymýšľam. A čo sa nestalo?! Keby bola tlačiareň človek, povedala by som, že obrátila kabát. Niežeby zdemokratela, to nie. Takú radosť by mi predsa neurobila… Moja tlačiareň má zrejme aj uši. A to je zlé… Odhalila moje ohováranie a rozhodla sa pomstiť. Jednoducho zmenila farbu – z ideologickej červenej na nečitateľnú bledožltú…