Múza má krídla, srdcia i duše

Martin vraj chodí na bielom koni. Prinesie sneh alebo aspo jeho prísub, preladí nás na zimné vysielanie. Preo by však mal chodi iba raz do roka? Pár netrpezlivých dušiiek sa rozhodlo, že Martin bude chodi aj o mesiac skôr. Na poetickom koni. Nasneží slovo iné ako obyajné, pozháa do kda duše, ktoré mu rozumejú a ktoré ho potrebujú. Tak nejako možno vznikla Martinská poetická jese.
Spáchali ju členovia literárneho klubu Duria pri Turčianskej knižnici v Martine, slovosnežnému Martinovi pridelili posledný septembrový víkend, pozvali slovenské aj české literárne kluby, pripravili Martinskú poetickú jeseň 2004 a nachystali pre ňu zaujímavý program. Ornitológ by v kŕdli narátal zo tridsať párov krídiel, kardiológ zo tri desiatky sŕdc, Faust by si musel odškrtnúť zo svojho zoznamu tri stĺpce duší, ktoré sa už upísali niekde inde. To len Múza nič nemusí, Múza to všetko má.
Začali sme v piatok popoludní kolektívnym Vitajte. Ako na Pražskom Orloji sa na maličkom javisku postupne striedali hostia i hostitelia, predstavili svoje odchovy aj seba samého. Niektorí stručne, niektorí odvážnejšie využili ten okamih na výslní a dovolili nazrieť do svojich vysvietených okien, na ktorých akoby náhodou neboli práve zatiahnuté záclony. A na vydýchnutie trochu muziky, trochu spevu a trochu klasickej poézie servírovanej na ligotavom podnose prednesu.
Večer bol zoznamovací. Ľudia nie sú tovar v hypermarkete, ktorému stačí vymeniť si navzájom čiarové kódy. Ľudia sa potrebujú ohmatať otázkami a dotknúť odpoveďami. Pozrieť, aké hriešiky komu trčia za nechtami, zasvietiť do sŕdc, ako hlboko vidno dno. Nepriamo vytušiť, kto je s kým rovnaká krvná skupina a prichystať sa tak na bezproblémové budúce transfúzie. A že popritom zaznie pieseň, zaštrngotá pohárik či zacvendžia príbory, to je už akosi samozrejmé. Dokonca aj štvortaktná torta prišla s hádankou, čo znamenajú štyri sviečky. Vraj ročné obdobia, preto plameň tej jesennej svietil o poznanie radostnejšie.
Sobota sa zobudila do neistého rána a domáci nás už duria na autobus. Hneď sme vedeli, prečo si zvolili takéto meno klubu. Duria. Vraj historický názov Turca. Ba kieho. Pastierske chúťky sa v nich prebudili, ale v dobrom, lebo zakrátko sme už obdivovali zrúcaninu Sklabinského hradu. Po zaujímavej prehliadke v sprievode nového hradného správcu oblečeného v dobových montérkach sme obsadili hradné ohnisko a pokračovali vo včerajšom kolektivizovaní. Kulisami boli neživá minulosť aj živá prítomnosť tohto miesta. Kamene, veže, bašty, kozy, psy, mačky a mohutná lipa nad otvoreným ohniskom. A boj. Boj so spravodlivým dymom, ktorý nerobil žiadne politické, náboženské či vekové rozdiely a oblizoval nás dookola ako maškrtníkov jazyk misu od šľahačky. Boj s domácim zvieratstvom, ktoré sa rozhodlo priebežne plieniť naše potravinové zásoby vo všetkých fázach premeny na chuťový zážitok. A boj so stádom kôz, ktoré sa napriek neplatnému členstvu v stavovských literárnych organizáciách chceli zúčastňovať komorných čítačiek. To však budú musieť popracovať na svojej slovnej zásobe, lebo tá, s ktorou sa prezentovali pri násilnom vytesňovaní z kolektívu, veľa možností na rýmovanie neposkytuje. Už všetci viemééé, čo v koze driemééé, len čo ju zjemééé.
Večer sme chceli načrieť až do suterénov vlastnej tvorby, a tak sme inšpiračne skončili v jednom suterénnom podniku na námestí. Podvedome sme cítili blížiaci sa záver, preto kolovali kroniky, otvárali sa dvere zadnejších komnát dušohradu a plánovali budúce stretnutia. Lúčenie menej bolí, keď je zároveň prísľubom.