žurnalistickej úrovni. Medzi bežne používanými zvratmi a štandardne formulovanými vetami sa na jednom mieste zajagala ako zlatinka jeho myšlienka:
„...a prečo sa ponáhľať, keď skutočný význam má len pomalá práca večnosti?„
Ostal som akoby paralyzovaný z nečakaného stretnutia s princípom univerzálnej existencie. Nemohol som pokračovať v čítaní textu. Musel som najskôr zostúpiť do hĺbky tejto myšlienky. Až na jej samé dno. A potom sa pomaly opäť vyškriabať na povrch – na planinu viet, na ktoré som zvyknutý. Dokončil som spracovanie článku a chcel som sa v pamäti vrátiť k slovám, ktoré ma fascinovali ako orientálny ornament. Nebol som si ich však schopný vybaviť tak, aby utvorili ten istý krásny a logicky skĺbený prepletenec ako u Juroleka. Musel som teda opäť vziať rukopis článku a vetu vyhľadať, že si ju zapíšem. Obzeral som sa po preplnenom pracovnom stole, kam ju načmárať, aby som ju potom zasa bol schopný niekedy nájsť. Zrak mi utkvel na mojom stolovom kalendári. Pod listami na kartóne, ktorý je stojanom, bol prázdny priestor. Zaznačil som si ju teda tam.
Na začiatku mesiaca sa mi nahromadilo toľko úloh počas týždňa, že stránka bola zaplnená do posledného miestečka. Keď som sa doň ráno pozeral, čo ma čaká v daný deň a potom ešte do konca týždňa, zrak mi bezmocne skĺzol po riadkoch a capol na stôl. Ocitol sa vedľa odloženej pravdy, ktorú som medzičasom prestal vnímať:
„...a prečo sa ponáhľať, keď skutočný význam má len pomalá práca večnosti?„
Chytil som sa jej ako záchranného kolesa. Naozaj, prečo sa ponáhľať?! Zavrel som oči a pokúsil som sa predstaviť si večnosť. Samozrejme, že sa mi to nepodarilo, no dokázal som si uvedomiť, aká ničotnosť je oproti nej jeden môj pracovný týždeň so všetkými tými ťažkými, závažnými, neodkladnými úlohami. Stále som mal zavreté oči a vychutnával som pocit oslobodenia sa od časnosti. Zrazu mi došlo: veď to môžem mať ako krédo! Na zmiernenie stresu by som nenašiel nič lepšieho ani v objemnej knihe aforizmov. Objavil som únikový východ!
Ešte chvíľu som ostal v pokoji so zavretými očami. Koncentrovaný som naberal energiu z upokojujúcej myšlienky. Načerpanú novú životnú silu som využil na to, aby som vzápätí vyštartoval a strmhlav skočil do prúdu valiacich sa minút, v ktorom plávali neodbytné úlomky každodennosti. Lebo taká je podstata našej ľudskej existencie.
