Na margo jednej výstavy

adlách malo nazvať skôr výstavou desaťročia. Predstavuje totiž najprecíznejšie profilovanú kolekciu svojho žánru u nás, pričom hodnotou podobnú nemá nielenže Slovenská národná galéria vo svojej expozícii naivistov v Pezinku, ale dnes ani Galéria insitného umenia v Kovačici. Melicherčíkovou súbornou zbierkou prešlo počas jej takmer tridsaťročného budovania okolo tisíc obrazov a sôch (z nich sa v Martine vystavuje 140 artefaktov).
V tejto spojitosti treba podčiarknuť, že to bol práve Ivan Melicherčík, ktorý sa stal strojcom takmer celosvetového ohlasu kovačických maliarov, našich krajanov žijúcich v Srbsku, v banátskej časti Vojvodiny. A to ešte v časoch, keď bol v rokoch 1976-81 spravodajcom ČTK v Belehrade, neskôr najmä ako autor mnohých monografií. Aj preto je čírym faktom to, že práve vidiecki naivisti-Kovačičania (a nie naši akademicky vzdelaní výtvarníci) sa stali medzinárodne najznámejšími slovenskými maliarmi. Základnicou tohto ohlasu, ale aj celej zbierky I. Melicherčíka je prvá generácia Kovačičanov, ktorá sa pôsobením tamojšieho genia loci prezentovala bezmála geniálnymi dielami. Menovite je to Martin Jonáš, Ján Kňazovic, Zuzana Chalupová a i. (Preto sa napríklad traduje, že prvým a jediným Slovákom, ktorý má svoje obrazy v parížskom Louvri, je kovačický maliar J. Kňazovic). Neprítomnosť ďalších generácií v tejto zbierke sa dá vysvetliť už silným prienikom komercializmu do ich diela.
Charakterizačným znakom tzv. kovačickej školy, ktorú výstava najobšírnejšie predstavuje, je nielen pôvabná insitnosť, už od čias kubizmu ovplyvňujúca prostredníctvom afrického umenia súčasné výtvarné prúdy (mimochodom, ten istý I. Melicherčík vystavoval v SNM pred rokom i najkvalitnejšiu zbierku afrických plastík u nás). Je to najmä ich osobitá figuratívnosť a koloristika, ktorá vnáša do Melicherčíkovej zbierky farbistú balkánsku bizarnosť priam v štýle dychovky Emira Kusturicu.
Rovnorodým doplnkom kovačického umenia je prítomnosť naivistických dielok z iných častí Vojvodiny, napr. rumunských maliarok z Uzdinu (i tu je svetoznáma Florica Puicová), no najmä osobností podrávskej školy z Chorvátska, ktoré sa v Martine ešte nevystavovali. Za pozornosť stoja obrazy Ivana Rabuzina, Željka Seleša, ale i nedávno zomretého Ivana Lackoviča-Croatu, ktorého kritika pokladá za najlepšieho kresliara v súčasnej insite. At last but not least predstavuje I. Melicherčík aj ostatných naivistov - spolu z 10 krajín - vrátane slovenských a českých, ktorí znamenajú osobitý prínos do tejto umeleckej domény starého dobrého colníka Rousseaua.