ročného redaktora Národných novín a tetou predčasne zosnulého režiséra Miloša Pietra. Prvýkrát vystúpila na scéne Slovenského spevokolu v Martine už ako sedemročná. Odvtedy, z času na čas, sa na nej objavovala až do dospelosti. Do maturity na obchodnej akadémii si zahrala už v jedenástich hrách. Herecký talent zdedila po rodičoch. Obaja boli významnými protagonistami Slovenského spevokolu, ktorý v neľahkej dobe národnostného a sociálneho útlaku u nás nahrádzal Slovákom národné divadlo.
Pravidelne hrávať začala v čase, keď pracovala ako úradníčka Ústredia slovenských ochotníckych divadiel, teda v polovici 20. rokov minulého storočia. Herectvo spájala s hlbokým vcítením sa do svojej postavy, čo bolo v tej dobe dosť zriedkavé. Rolám, ktoré stvárňovala, dávala, možno aj vďaka láske k tenisu, v ktorom vtedy patrila k špičkovým hráčkam na Slovensku, veľa dynamiky a vitálnosti. Onedlho sa stala známou. Jej meno začali skloňovať kultúrni publicisti vo viacerých časopisoch. V Slovenskom spevokole stvárnila veľa pekných postáv. Spomeňme aspoň jej úlohy v Maríne Havranovej Ivana Stodolu a v Matke Júliusa Barča-Ivana. Stala sa živou kronikou Slovenského spevokolu, ktorý mal dlhé roky čelné postavenie v našom divadelníctve. Dokázala naozaj presne a pútavo hovoriť o jeho histórii a snaženiach. Veď mnohé tam sama prežila a pamätala si stretnutia s viacerými dejateľmi nášho národného a kultúrneho života.
V r. 1944 sa Naďa Hejná stala profesionálnou herečkou Slovenského komorného divadla. Tam patrila vlastne k spoluzakladateľom. Hrala hneď v druhej inscenácii, ktorú divadlo uviedlo, v Smiešnych preciózkach od Moliéra. Počas Slovenského národného povstania účinkovala vo Frontovom divadle a spolupracovala aj so Slobodným slovenským vysielačom v Banskej Bystrici. V tom čase bola už zrelou herečkou, od ktorej sa mohli učiť aj jej mladší kolegovia, pre ktorých sa stala oporou a učiteľkou. Po druhej svetovej vojne odišla do Prahy, kde čakal na jej manžela Víta trojročný post ministra školstva. Ani tam neostala nečinná. Snažila sa založiť v Prahe profesionálnu slovenskú komornú scénu, ideu sa však nepodarilo zrealizovať. Návratom v r. 1948 do rodného Turca sa potom začala druhá etapa umeleckého pôsobenia herečky.
Diapazón postáv stvárnených Naďou Hejnou v slovenských i zahraničných hrách bol veľmi široký. Siahal od komediálnych, cez vyslovene charakterové až po tragické roly. Prejavil sa najmä v Martine. S malou prestávkou bola javisku Národného domu verná až do r. 1980 ako členka Slovenského komorného divadla, postupne premenovaného na Armádne divadlo a Divadlo SNP. Jej práca nebola ľahká. Treba si uvedomiť, že martinské divadlo bývalo zájazdové. Súbory museli absolvovať mnoho ciest. Bolo to veľmi vyčerpávajúce. Napriek tomu sa dožila vysokého veku. Končí sa desaťročie, odkedy herečky niet. Do večnosti odišla 7. 2. 1994, teda v roku päťdesiateho výročia profesionálnej scény v Martine. Kvantita síce nemusí byť vždy meradlom kvality, avšak počet herečkiných postáv v profesionálnom divadle, ktoré sa dajú vari najpresnejšie určiť, výrečne hovorí. Na ochotníckom javisku zohrala takmer stovku rolí, v profesionálnom divadle vyše stovky, desiatky v televízii a vo filme. Išlo predovšetkým o „postavy prežiarené láskou k človeku. Za všetkou ich trpkosťou, bôľmi, či energickosťou skrývala sa citová vrúcnosť, optimizmus a príchylnosť k životu„ (Vladimír Števko).
Vo filmovom dokumente Herečka Naďa Hejná (natočenom roku 1981) sa skromne vyznala: „ Divadlo mi zostalo najväčšou láskou a mostom k ľuďom. Neviem, či moje herectvo bolo také veľké, ale určite to bolo veľké potešenie a dobrodružstvo. Bol to môj rozhovor s ľuďmi, ktorý som viedla cez divadlo„. Krása a zaujímavosť tohto rozhovoru sa zaiste natrvalo uchovala v pamäti mnohých priaznivcov slovenského divadelníctva.
Autor: Karol Petrovský
