nych zariadení a občianskych združení, ktoré sa venujú mentálne postihnutým deťom i dospelým. Vytvorili viac ako 2-tisíc prác, z ktorých vrútocká „zuška„ vystavuje 600 a z nich nebolo jednoduché vybrať tie najlepšie. Riaditeľ ZUŠ vo Vrútkach Vladimír Krátky a jeho kolegyne Silvia Rešetárová a Oľga Flimelová nezištne pomohli, a to aj prácou v porote, v ktorej bol aj akademický maliar Pavol Kráľ. Vo Vrútkach ocenili jednotlivcov, ale aj kolektívne práce. Bolo to dohromady 41 cien, pričom Turčania z nich získali sedem (Mária Žáčiková a Zuzana Lišková zo Špeciálnej základnej školy v Martine, Peter Lővinger z Domova sociálnych služieb Méta v Martine, Katarína Jesenská zo Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím v Martine, Vladimír Sobkuliak z Domova sociálnych služieb Domček vo Vrútkach, ktorý získal ocenenie in memoriam, Richard Neumann z Domova sociálnych služieb v Lipovci (súčasne žiak ZUŠ vo Vrútkach) a Vladimíra Vančová (Domček Vrútkyˇ, žiačka ZUŠ Vrútky).
Po schodoch ledva vyjdú, ale športové výsledky si pamätajú
Mentálne postihnutí umelci sa dokázali spontánne tešiť z každého ocenenia. Ich vnútorný svet je rovnako bohatý, ako svet zdravých ľudí. Pri odovzdávaní cien sa radovali s nimi nielen pedagógovia, ale aj ich príbuzní a priatelia. Vladimír Krátky s jednou skupinkou mentálne postihnutých pracuje niekoľko rokov a vie o nich pomerne veľa.
Aj keď títo ľudia majú hendikep, na druhej strane to vracajú iným spôsobom. Ľudia s mentálnym postihnutím, sú priamejší a bezprostrednejší. „Počas spolupráce s Domovom sociálnej starostlivosti v Priekope som s mentálne postihnutými ľuďmi nemal žiadne problémy. Veľmi ochotne sa dokážu zdôveriť. Pre mňa sú to zaujímaví ľudia. Počas minulej éry boli mentálne postihnutí ľudia kdesi za plotom. Nič sme o nich nevedeli. Teraz viem, že majú veľa nápadov, svoje videnie sveta a myslenie. Žiaľ, niektorí mentálne postihnutí ľudia majú aj fyzickú poruchu. Pre mňa sú ale napriek tomu rovnakí ako ostatní žiaci. Stretneme sa v pondelok ráno, porozprávame sa o tom, ako ktoré mužstvo hralo cez víkend futbal. Ľudia by sa čudovali, ale oni si pamätajú aj to, kto dal góly. Napriek tomu, že ledva vyjdú po schodoch, hokejové a futbalové výsledky vedia naspamäť. Myslím si, že spoločnosť ich dlho neprávom podceňovala,„ povedal nám Vladimír Krátky.
„Neviem, kto je viac „normálny„, my či oni...„
Ako vyzerá bežný deň mentálne postihnutého žiaka v zuške? Mentálne postihnutí majú svoj pracovný systém. Ak vo výtvarnom odbore na jednej hodine nedokončia výkres, pamätajú si to a nabudúce chcú pokračovať v práci. Vyberú si aktuálnu tému. Naposledy to bol napríklad vrútocký jarmok. Bola tam pirátska loď, kolotoče, burčiak a klobásy. Pre nich, napriek tomu, že sú už dospelí to bol zaujímavý zážitok.
„ Povedali sme si všetko, čo videli a zaujalo ich, a potom to nakreslili. Mentálne postihnutí ľudia majú veľmi radi hudbu. Nosia mi na vyučovanie nahrané kazety. Aj keď nie vždy hudba, ktorú vyberú, zodpovedá môjmu vkusu, vypočujem si ju. Potom im poviem, aby si aj oni vypočuli, čo sa páči mne a povedia mi, čo si tom myslia. Tri hodiny dopoludnia nám ubehnú, ani neviem ako. Sme ako jedna rodina,„ pokračoval Vladimír Krátky.
Vo vrútockej „zuške„ pracujú aj s dospelými mentálne postihnutými ľuďmi. Napríklad Vladka má 32 rokov. „Človek si niekedy neuvedomí, že sú to dospelí ľudia. Vladko, ktorý mal 29 rokov a bol ocenený in memoriam, mal srdcovú vadu, o ktorej nič nevedeli. Zomrel z ničoho nič. Títo žiaci sa občas posťažujú na svoje problémy. Donesú svojmu učiteľovi básničky, ktoré zložia. Majú citový život, sú zaľúbení rovnako ako ostatní ľudia. Chlapci alebo muži píšu básne o dievčatách, ktoré sa im páčia. Niekedy neviem, či sú normálni oni, alebo my nenormálni,„ dodal na záver Vladimír Krátky.
