Kto by povedal, že táto, dnes jedna z najpopulárnejších slovenských skupín, začínala prebratou pesničkou. Áno, málokto si pamätá, že ich prvý hit, ktorým zahájili svoju 
hviezdnu kariéru bol „Kristínka„ od Petra Nagya. No nie o tomto som chcela. Hoci to predsa len má nejaký súvis. Tak, ako málo ľudí si pamätá, ktorá bola ich prvá skladba, tak málo ľudí vedelo o koncerte, ktorý sa konal 14. 10. 2004 (štvrtok) v Turčianskych Tepliciach. Plagátik na Milléniu s prečiarknutou predkapelou a zmeneným dátumom a časom málokoho zaujal. Ak aj áno, vyzeralo to ako (ne)podarený žart. Našli sa aj odvážlivci (ako napríklad ja), ktorí sa podujali oprobovať šťastie a ísť si kúpiť vstupenku. Posledné nájdené drobné som zabalila do peňaženky a s presvedčením, že ich aj tak neminiem som sa pobrala k pokladni. Aké však bolo moje prekvapenie, keď mi vybielili peňaženku a nahradili jej obsah zdrapom papierika s nápisom NO NAME, s časom a miestom konania.
Dobré, tak teda vstupenka by bola. Ale ako sa dostať do Turčianskych Teplíc. Keďže ani ja, ani moja spolužiačka (zažratá fanynka podobne ako ja) sme nevedeli na ktorej vlakovej stanici vystúpiť, bolo to veľmi zábavné; najmä pre zvyšok cestujúcich. A boli sme tam. Kultúrny dom v Turčianskych Tepliciach. Vôbec nám nevadilo, že tam nikoho niet, veď kto by chodil o dve a pol hodiny dopredu? Ale aspoň sme počuli kúsok skúšky, ktorá sa rozliehala kulturákom. Úprimne povedané, organizácia nulová a ten prístup? Divím sa, že vôbec niečo zarobili na vstupenkách, pretože deväť z desiatich ľudí malo tabuľky VIP. Aj toto sme prežili. Ale keď vidieť hodinu pred začatím koncertu, ako si štyria chalani v našom veku rozdeľujú úlohy typu: „Ja som kameraman a ty budeš ochranka. OK?„ – to nám veľa chuti a nálady nepridalo. Začali sme rozmýšľať, či náhodou nie je ešte jedna skupina s menom No Name, ale ktorá pochádza z Turčianskych Teplíc.
Všetky naše starosti, obavy a útrapy z nás opadli, keď na pódium prišlo šesť usmiatych chlapíkov a začali asi dvojhodinovú šou. Nezabudnuteľné. Aj cez všetky prekážky, čo sme museli prekonať, tento zážitok bol úžasný. Možno preto, že sme boli v prvom rade! Bolo vidno, že týchto ľudí to naozaj baví. Nielenže spievali, chceli sa predať. Aj sa im to podarilo. V sále, kde bolo asi len tristo ľudí, to vrelo a bola skvelá atmosféra.
Po koncerte sa všetci, ktorí chceli, dočkali autogramov. Väčšina dostala už predom podpísané a nachystané podpiskarty, ale našli sa aj iní blázni a fanatici a dali si podpísať iné miesta. Nejde nespomenúť zopár: nohavice, nohavičky a extrém (aspoň podľa mňa) bola ponožka.
Bol to super večer a vôbec mi nevadilo, že som zaspala o 2:15 a vstávala o štvrť na šesť. Na takéto akcie sa nezabúda a aj napriek malej propagácii, zlej organizácii to bolo niečo, čo mi len tak z hlavy nevyfučí.
Všetkým, ktorí neboli, odkazujem: o veľa ste prišli a ak tu (MT a okolie) niekedy prídu, choďte sa pozrieť a uvidíte, čo je zábava.
Autor: Nika Folentová
