Keď sa nedávno v martinskom mestskom parlamente rozhodovalo o tom, či dôjde k vyradeniu Základnej školy na Východnej ulici v Martine zo siete základných škôl, 
alebo nie, radnica, poslanci i pedagogický zbor spolu s rodičmi detí kládli na stôl predovšetkým ekonomické argumenty. Lebo tie doposiaľ radnica uprednostnila pred ostatnými ako základné kritérium pre „udržanie„ ktorejkoľvek školy. Východnú pre tento školský rok poslanci zatiaľ zachránili. Preukázala, že je vstave hospodáriť s pridelenými finančnými prostriedkami a s tým, čo si „zarobí“ prenájmom nadbytočných priestorov a navyše zlikviduje aj starý dlh za vykurovanie, ktorého výška v čase rokovania mestského parlamentu predstavovala necelých stotisíc korún.
Tento výsledok ale možno prirovnať k Pyrrhovmu víťazstvu. Dosahuje sa totiž na hranici ekonomického živorenia školy, bez možnosti rozvíjať projekty, ktoré sa v škole naštartovali, s takým počtom pedagógov, ktorí zabezpečujú kvalitu vyučovania často len za cenu osobného odriekania. Prvý raz za niekoľko desiatok rokov v školstve nedostávajú učitelia osobné príplatky, absentuje motivácia, ktorá časom, či si to už učitelia dnes pripúšťajú, alebo nie, prerastie do znechutenia. Šetriť sa v tejto škole dá ešte na vykurovaní - regulovanie sa ale môže diať na úkor tepelnej pohody v triedach.
Nie je to len realita tejto školy. Aj ostatné v meste - väčšie či menšie - majú podobné problémy. Normatívy na žiaka jasne ohraničili ihrisko, na ktorom je možné rozohrávať financovanie škôl. Túto situáciu nespôsobila ani radnica, ani riaditeľstvá škôl, do tejto situácie bolo školstvo vmanévrované štátom - dnes majú školy len na holé platy a z prevádzkových peňazí len na zaplatenie energií. Školy sú dlhodobo finančne poddimenzované a je len otázkou času, kedy nad ďalšou v Martine zavisne taký Damoklov meč, ako visel nad ZŠ na Východnej ulici.
A že ten čas príde, je nad slnko jasnejšie. Demografický vývoj naznačuje, že o päť rokov budeme v Martine potrebovať o dve základné školy menej, ako ich máme teraz. „Netreba čakať do tohoto času,„ povedala v diskusii na spomínanom rokovaní mestského parlamentu riaditeľka ZŠ Alexandra Dubčeka Oľga Potašová. „Potrebujeme koncepciu školstva v meste, potrebujeme vedieť, koľko žiakov budeme učiť, koľko ich bude v triedach a v koľkých školách. Nemôžeme si dovoliť prevádzkovať poloprázdne školy a nemôžeme ísť hlavou proti múru. V Martine máme veľa škôl a málo detí. Dnes živoríme všetci a, priznajme si to, v tejto situácii zneužívame deti i ich rodičov. Každý rodič uprednostní to, aby jeho dieťa učil dobre zaplatený pedagóg v škole s dobrým programom, pritom dokáže akceptovať aj cestovanie. Dnes je ale zneistený, lebo nevie, dokedy bude pracovať škola, v ktorej sa jeho dieťa učí...„
Kto doplatí na to, že nedôjde k racionalizácii školstva v meste? Túto otázku si položili na spomínanom rokovaní poslancov prítomní riaditelia škôl. Za všetkých odpovedal vo svojom vystúpení riaditeľ ZŠ na Hurbanovej ulici Pavol Chovaňák. „Žiaci. Ak neznížime počet škôl, dostanú v tých, do ktorých chodia, len základný servis, žiadne projekty, žiaden rozvoj, žiadne nadštandardné vyučovanie a obmedzenú klubovú činnosť.„ K týmto názorom sa priklonila aj časť poslaneckej obce. Zrejme väčšia časť, pretože obsahom jedného z uznesení, ktoré boli prijaté, bola úloha pre mestský úrad vypracovať do marca budúceho roku koncepciu základného školstva v meste.
Veci teda dospeli do takého štádia, ktoré môže viesť k východisku. Nie k emocionálnemu handrkovaniu sa o každú školu, ale k racionálnej úvahe o tom, aké vzdelanie dáme deťom a v akom prostredí ho deti budú získavať.
