Nie je nič smutnejšie, ako skončiť na ulici

Žiaľ, v súčasnosti nie je problém v uliciach mesta stretnúť desiatky bezdomovcov. Je ich toľko, že sa už možno ani nezamýšľame, kde bývajú, ako žijú, čo jedia a ako často sa umývajú. Mnohí z bezdomovcov si takýto život vybrali a nerobia nič s tým, aby to bolo inak, iní holdujú alkoholu, ďalší predali byty, v ktorých žili a peniaze prešafárili, ale sú aj takí, ktorých postihlo nešťastie, prišli o prácu, nemali na zaplatenie nájomného a z bytu sa museli vysťahovať.
Priestorov je dosť, chýbajú peniaze
Keď sme navštívili Detský domov v Necpaloch, jeho riaditeľka Janka Žilinská nám povedala, že im v posledných rokoch pribúda veľa detí bezdomovcov z Martina. Necpalský domov môže síce prichýliť stovku detí, ale nemôžu ich prijať viac, pretože nie sú peniaze na zaplatenie viacerých zamestnancov.
„V súčasnosti sa staráme o tri skupiny detí (je ich dohromady 65), jednu by sme mali dostať z Liptovského Jána. Deťom chceme umožniť, aby po ukončení ústavnej výchovy mohli zotrvať v domove na pol ceste. Keby tu boli všetci, o ktorých som hovorila, detský domov by bol zaplnený. V súčasnosti máme nadstav 7 detí. Riešime iba naliehavé prípady, keď sa deti ocitnú bez domova. Sociálna situácia je zlá, rodičia prichádzajú o prácu, zostane im veľmi malá suma, nemajú na byt, na jedlo, mnohí holdujú alkoholu a na ten vždy peniaze nájdu. Takíto ľudia potom prichádzajú o strechu nad hlavou a s deťmi končia na ulici. Už vyše roka prijímame deti takmer výhradne iba z Martina a Turčianskych Teplíc. Prichádzajú k nám deti, ktoré bývali v šope, v kanáli, dokonca v stane alebo v rozpadajúcom sa dome,„ hovorí Janka Žilinská, ktorí nám spomenula aj konkrétne prípady.
Lavína problémov
Deti z troch rodín majú takých rodičov, ktorí nemajú peniaze ani na cestu do Necpál a do detského domova chodievajú za deťmi na návštevu pešo. Bývajú v záhradnej chatke, v kempe pre bezdomovcov v Priekope, niektorí každú chvíľu inde. Jedna z matiek prišla najskôr o byt v Martine, neplatila za byt, potom v Turanoch, vysťahovali ju, lebo neplatila. Deťom pošle do Necpál občas pohľadnicu, obyčaj­ne z Banskej Bystrice a Bratislavy. Niektoré rodiny, z ktorých sa deti dostali do necpalského domova, prišli o byt, potom dostali sociálny byt, aj o ten prišli, lebo ani ten neboli schopní zaplatiť. Za jednu miestnosť, alebo posteľ v ubytovni zaplatia rodiny až do troch tisíc korún. Nájomné za byt je o niečo vyššie ako dávka pre jednu osobu, a tak rodina, v ktorej sú dvaja nezamestnaní a niekoľko detí, nemá nikde šancu za tieto peniaze bývať. Rodičia musia deťom kúpiť niečo na jedenie a oblečenie a ocitnú sa neraz v neriešiteľnej situácii.
Prečo v Martine prichádzajú ľudia o byty? Ján Maruňák, riaditeľ spoločnosti Martico, ktorá spravuje mestské byty, nám povedal, že príčin je niekoľko, ale správca bytového fondu mesta súčasnú situáciu nevyrieši. Niektorí ľudia sa stanú bezdomovcami, pretože svoj byt predajú. Naletia na ponuku nečestných obchodníkov s bytmi, a potom ani nedostanú toľko peňazí, koľko očakávali. Sociálne byty na Alexyho alebo Šoltésovej ulici sú príliš drahé a nie každý je ochotný sa sťahovať do Bambusiek. Na Ulici Ambra Pietra a na Komenského ulici sa nedoplatky za byty vyšplhali do výšky niekoľkých miliónov korún. Táto lokalita sa začína podobať povestnému košickému Luníku 9, aj keď v menších rozmeroch. Mnohé deti, ktoré tu žijú, nechodia poriadne do školy, nevedia ani poriadne čítať a písať, potom si zabezpečujú peniaze a iné potreby krádežami. Pre takéto deti je lepším riešením, ak sa dostanú do detských domovov, kde sa zamestnanci postarajú o ich školskú dochádzku. Deti, ktoré získajú vzdelanie, majú väčšiu šancu uplatniť sa v živote a neskončiť na ulici ako bezdomovci.
Niekedy stačí strecha nad hlavou a trocha peňazí
Od Janky Žilinskej sme sa dozvedeli, že v niektorých prípadoch by bola užitočná aj pomoc matkám. Tento rok prijali do necpalského domova dve deti, ktoré sa učili relatívne dobre. Jedno z dievčat malo dobre vybavenú školskú tašku, v nej boli obalené učebnice a zošity, pekne písalo. Matka týchto dvoch detí prišla v Martine o byt. Obidve deti prišli do Necpál s jedinou igelitkou, v ktorej mali všetky veci.
„Ak sa to dá tak povedať, matka týchto detí nebola „nefunkčná“. Odtrhnúť dieťa od matky je pre rodinu veľkým zásahom. Štátu by sa oplatilo finančne sa postarať o takéto matky s deťmi. Ak je v rodine alkoholizmus a kriminalita, potom je pre dieťa, samozrejme, lepšie, ak sa dostane do detského domova. Martin je pribúdaním bezdomovcov netypický. V iných mestách túto situáciu pravdepodobne riešia inak. Neprispôsobiví občania v sociálnych bytoch nie sú tiež tým najlepším prostredím pre deti, o ktoré sa rodičia chcú starať. Podľa rozhovorov s rôznymi návštevami z ministerstva a iných domovov, ktoré prídu do Necpál, usudzujem, že v Martine je to s bezdomovcami zlé, horšie ako v iných väčších slovenských mestách. Nemôžeme už prijímať ani deti z diagnostického centra v Ružomberku. Aj v tomto centre sa snažia hľadať riešenie, nájsť rodine nejaký sociálny byt, aby sa detí iba nezbavili tak, že ich jednoducho pošlú do detského domova. Dôležité je, aby sa, ak je to možné, zachránila rodina.
Janka Žilinská pozná prípady rodín, keď desať martinských detí žilo spoločne s rodičmi v pivnici. Iné deti, ktoré teraz bývajú v detskom domove, žili na Ulici Karvaša a Blahovca v miestnosti, ktorá nemala ani dvere. Od marca do októbra boli bez vody a elektriny, rodičia boli síce alkoholici, ale trpeli za nich deti. Tie, keď prišli do detského domova, prvý raz v živote jedli palacinky. Týždeň ich umývali, kým ich konečne mohli poslať do školy. „Mnohé deti v takejto situácii sa rodičov boja, nechcú sa už ku nim vrátiť. Našou úlohou je stanoviť rodičom pravidlá, za akých môžu navštevovať svoje deti. V súčasnosti sa napríklad snažíme pomôcť starej mame žilinských detí, ktorá sa prisťahovala kvôli nim do Martina. Má o ne záujem a chce sa s nimi stretávať. O tieto deti má záujem ďalšia rodina. Je veľmi dôležité, aby rodinná niť nebola pretrhnutá. Rodine, ktorá má o deti záujem, sme dali podmienku, aby umožnili starej mame stretávať sa so svojimi vnúčatami. Chceme, aby tieto rodiny našli k sebe cestu,„ pokračovala Janka Žilinská.
Život na ulici
Deti sa do detského domova dostali z rôznych dôvodov, s niektorými z nich sme sa porozprávali. Nebolo to jednoduché. Neboli veľmi zhovorčivé, lebo sme chceli, aby rozprávali o nepríjemných a smutných zážitkoch. Preto nebudeme uvádzať ani ich skutočné mená. 17-ročný Peter žil so svojou matkou. Tá odišla do Čiech hľadať si prácu, aby zarobila nejaké peniaze, ktorých mali nedostatok. Peter v tom čase zažíval v učilišti ťažké časy. V škole mu robili zle a posmievali sa mu, lebo bol v triede zo všetkých najmenší. Ušiel za mamou do Čiech a býval s ňou v ubytovni, samozrejme, na čierno. Po čase to vedenie ubytovne zistilo a Petrova mama prišla o prácu i o ubytovanie. Potulovali sa po meste, spávali na železničnej stanici. Keď sme sa Petra opýtali, čo jedli a ako sa umývali, povedal nám, že zazvonili na zvonček pri neznámom byte alebo dome a pýtali si jedlo, prípadne aj to, či sa môžu osprchovať. Samozrejme, hľadala ich aj polícia, lebo Peter prestal chodiť do školy. Keď ho našli, vrátil sa na Slovensko, dali ho do detského domova a pokračuje v štúdiu v učilišti.
14-ročná Iveta z Martina je v detskom domove iba niečo vyše týždňa. Ona, na rozdiel od väčšiny detí, chcela sama odísť od matky. Dôvodom jej rozhodnutia nebol nedostatok peňazí. So svojou matkou nechce žiť, pretože podľa nej pije priveľa alkoholu, čo neznáša. Vzťah medzi nimi sa ešte zhoršil, keď si matka našla nového priateľa. Iveta hovorí, že sa k matke už nechce vrátiť, lepšie jej vraj bude v detskom domove. Podľa Janky Žilinskej ide o netypický prípad, pretože väčšina detí túži po svojich rodičoch, aj keď sú alkoholici a žijú v chudobe.
„V Martine sa konečne ľudia prebudili, konečne začali vo väčšej miere prejavovať záujem o náhradné rodičovstvo. To nás teší, lebo deti potrebujú rodinu a domov,„ povedala nám na záver Janka Žilinská.