V ruke držím už trochu vyšedivenú fotografiu. Má presne polstoročie. Keď vznikla, na javisku bývalého koštianskeho kina sa v réžii Z. Vojta odvíjal dej divadelného 
predstavenia Divá Bára. Na fotografii s hlavnou predstaviteľkou Annou Poloncovou, je nebohý Dušan Dušan Haliena spolu so svojou manželkou Vlastou. Boli práve čerství novomanželia. Spomínaná fotografia je pre Vlastu Halienovú charakteristická, lebo vypovedá aj o jej činorodosti, ale aj o tom, že od chvíle, keď sa stala rodáčka z Belej občiankou Koštian, a je to už šesťdesiat rokov, je stále na pulze spoločenského diania v obci.
Životné cesty sa často kľukatejú. Tá jej je skôr priamočiara. Pre ňu priam s logickým smerovaním. Po skončení školy v päťdesiatych rokoch, začala pracovať v bývalých strojárňach, neskôr pracovala na mestskom úrade v Martine, kde robila fakturantku. Po materskej dovolenke sa tam chcela vrátiť, ale o jej ďalšom smerovaní rozhodli okolnosti a manžel, vtedajší predseda družstva. „Keď som sa mala vrátiť do roboty, povedal mi, aby som radšej ostala doma na družstve. Vraj ja, predsedova žena, idem do úradu a čo na to povedia ostatní družstevníci. Pre pokoj v rodine som mu neprotirečila. Desať rokov som potom aj robila v živočíšnej výrobe. Po prvej dcére, som popri tejto robote vychovávala aj ďalšie dve deti,„ zaspomínala si Vlasta Halienová.
No a popri tom všetkom sa zapájala aj do spoločenskej činnosti v obci. Tridsať rokov bola poslankyňou národného výboru a aktívne pracovala ako funkcionárka v ďalších spoločenských organizáciách. Bola to pre ňu samozrejmosť. Hoci roboty bolo okolo domu dosť, nedokázala sa toho vzdať, a to aj napriek tomu, že funkcionárčenie jej poriadne odkrajovalo z voľného času. Predsedovala miestnej ženskej organizácii, Červenému krížu, v ktorom bola dokonca aj členkou vtedajšieho slovenského ústredného výboru v Bratislave. „Mala som výhodu, lebo na družstve som ako kŕmička pracovala v ranných a večerných hodinách, takže bol aj čas deti opatriť a venovať sa aj práci v spoločenských organizáciách v obci aj okrese.„
Z tridsatich rokov poslancovania vo vtedajšom miestnom národnom výbore v obci robila pätnásť rokov funkciu uvoľnenej tajomníčky až do odchodu na dôchodok v roku 1989. Keď za sebou zavrela dvere na kancelárii, neprestala sa zaujímať o dianie v dedine. Naopak. „Človek, ktorý bol zvyknutý robiť s ľudmi a pre nich, ten to nemôže vypustiť len tak zo dňa na deň. Aj keď som už nebola poslankyňou, občas som išla na plenárne zasadnutie obecného zastupiteľstva. Nedalo sa len tak z večera na ráno prestať.„
A neprestala pracovať ani v iných funkciách. Teraz sa zapája najmä do práce klubu dôchodcov, je v zbore pre občianske záležitosti. Jeho spevácka zložka skúša každý týždeň, vraj, aby si cibrili hlas. No a v klube dôchodcov sa stretávajú každý štvrtok. V lete, keď je okolo domu robota, schádzajú sa raz do mesiaca, ale v zime každý týždeň. Za svoju aktívnu prácu bola Vlasta Halienová ocenená viackrát, nielen v obci, ale aj v rámci okresu a celého Slovenska – okrem iných aj zlatými medailami Slovenského Červeného kríža a Slovenského zväzu žien. V najbližších dňoch by malo k nim pribudnúť ďalšie ocenenie od obce. Keď jej to pripomíname, hovorí: „Moc ľudí by si zaslúžilo oceniť. Veď za posledné roky, čo sa ja pamätám, ešte z čias, keď som bola tajomníčka, sa v obci urobilo veľa a veru mnohí občania priložili ruky k dielu.„
Tak ako ona, určite nehľadiac na čas, na peniaze, často uprednostňujúc všetko ostatné pred rodinou. „Mám šesť vnučiek, ale poviem pravdu, ani jednu som neopatrovala, nemala som kedy. Keď boli malé, ani som nemohla, chodila som do roboty. Aj teraz mi moje deti hovoria: „ Mama, tebe je všetkým obecný úrad. Keď som minule išla do klubu dôchodcov o čosi včaššie, lebo som tam mala službu, syn sa ma opýtal: A ty sa kde chystáš? A on, vraj, ty na tom úrade aj zomrieš. Už sa asi nezmením, lebo, keby som sa prestala zaujímať o všetko, to by asi už bol ozaj môj koniec,„ s úsmevom na tvári dodala Vlasta Halienová.
Autor: jk
