Sviatky pokoja a lásky evokujú pohodu duše, šťastie rodinného tepla, zasnežené ulice plné usmiatych ľudí, obdarovávanie, plamienky sviečok a zmierovanie. Takto ich vidí reklama, takto sa k nám prihovárajú z obrazoviek televízorov, takto ich chceme vidieť my sami. Ale, naozaj sú také? Naozaj máme mier v duši? Všetci? Toto je už téma nášho rozhovoru s MUDr. Alenou Mažgútovou, lekárkou Martinskej fakultnej nemocnice.
Stretávate sa vo svojej odbornej praxi s Vianocami ako psychiatrickým problémom?
Nie. Alebo čiastočne áno. To v prípade, ak Vianoce časovo súvisia s nejakými psychickými ťažkosťami, ako je napríklad depresia. Ak teda prežívame vo vianočnom čase depresívne obdobie nášho života, zväčša potemnie i význam týchto sviatkov i všetkého, čo s nimi súvisí.
Naozaj sme takí odolní, že sa vieme vyrovnať s náporom stresu (veď všetko chceme mať dokonalé pripravené) a pracovným náporom, s ktorým je spojený koniec roka? Alebo sa len klameme?
S náporom stresu sa človek zvyčajne vie vyrovnať. Ak, samozrejme, snaženie má význam a jeho zvládnutie niekam smeruje. Ak by malo byť naším stresom pred koncom roka a v predvianočnom čase to, že robíme horúčkovité a občas blízkych terorizujúce upratovanie alebo časovo náročné nakupovanie darčekov - nuž, čože je to za stres? Je to skôr fyzický a mentálny výkon končiaci sa 24. decembra. Ale zraňujúca, vyčerpávajúca záťaž bez zmyslu a bez zreteľného konca - mám na mysli trebárs, existenčné problémy ľudí - to je stres, ktorý dlhší čas v zdraví nevie znášať hádam nikto. Tento problém ale nie je len o Vianociach.
Dokážeme si vôbec splniť očakávania, ktoré s Vianocami väčšina z nás spája?
Máte na mysli pohodu doma alebo oddych? Pri našej novodobej predstave Vianoc dni voľna od práce? Ak áno, nuž treba povedať, že ústretová a pomáhajúca, harmonická a odolná rodina sa nezrodí za tri dni. Naši predkovia, a to ešte aj nedávni, rozumeli skôr času adventu, ktoré malo v našom miernom pásme štyroch ročných období osobitný význam. Pamätáte si na Havlovo obľúbené slovo „zmysluplný„? Advent mal pre našich starých rodičov a aj niektorých rodičov duchovný zmysel, a to bez rozdielu vierovyznania či nevyznania v zmysle dobra a zla. Očakávanie Vianoc bolo týždne predtým plnené a napĺňané odhodlaním, voľbou, chcením dobra aj úsilím o dobro, a to aj pre neznámych. Áno, dokážeme si splniť očakávania, ktoré sa s Vianocami spájajú, ale len vtedy, ak sa budeme snažiť celý rok naplniť ich zmysel. Od Vianoc môžeme očakávať len to, čo dáme, vieme dať. Nič viac, nič menej.
Čo s prehnanými požiadavkami? Čo so sklamaním, ktoré potom nastane...
Pojmy „požiadavky„ (dokonca prehnané) či „sklamania„ sú v súvislosti s Vianocami pozoruhodné. Akiste máte na mysli sklamanie z toho, že pod stromčekom si niekto nenájde to, čo si praje. Mimochodom, súčasná slovenská konkurenčnosť už detí prostredníctvom vlastnenia vecí, samozrejme sprostredkovaných rodičmi, hádam nemá ani obdobu a počas Vianoc sa akoby znásobuje. Ale, žiadať možno aj od seba a sklamať môžeme aj my. Teda, nesklamme a nesklamávajme v tom, čo požadujeme od seba.
Otočili ste to...
Áno. Naschvál a sedí to.
Osamelosť a Vianoce - fenomény, s ktorými sa neraz stretávame u ľudí inak vyťažených prácou, ale v súkromí bez partnera a detí. Čo majú robiť takíto ľudia s Vianocami?
Sláviť. Nesmútiť, neľutovať sa, ale sláviť. Na Vianoce asi nikto nie je sám - ako mi raz v inom kontexte po jednej slávnosti povedal majster Záborský.
A starí ľudia? Čo vlastne zažívajú v duši starí ľudia, ktorí sú počas celého roka sami a len na Vianoce ich prídu s drobným darčekom potešiť blízki, aby si splnili povinnosť?
Starý človek, samota, drobný darček, povinnosť - kľúčové slová. Je to citlivé, však? Niekedy sa ale možno spýtať, ak sme už starí, čo sme robili celý život, že nás blízki prídu navštíviť len raz za rok? Hoci, môže ísť o potomka - pľuhavca. Potom je to už inak. Ak sa ale mám vrátiť k otázke, nuž, ak tí príbuzní predsa len prídu, čo i len raz do roka a „len„, aby si splnili povinnosť, nemusíme to vnímať sebaľútostivo. Kým si ľudia plnia povinnosť, je societa zdravá.
K Vianociam už akosi neodmysliteľne patria deti z detských domovov a sociálnych ústavov. Ich život, pozíciu v ňom, vnímame intenzívnejšie. Je dobré brať ich z domovov na dva-tri dni, ukázať im iný život, a potom ich vrátiť? Čo to môže urobiť s ich psychikou?
Na to sa treba opýtať odboníkov z detských domovov. Tí by o tom vedeli rozprávať viac a zasvätenejšie. Nemám s touto témou skúsenosť. No osobne si myslím, že „Ježiško„ môže prísť na hociktoré miesto - aj do detských domovov. A učiť opustené deti, ako má vyzerať slávnostné rodinné stretnutie a vzájomnosť - na to nemusíme čakať do Vianoc. Mimochodom, niekedy si následky našich trojdňových vianočných nápadov okrem detí môžu odtrpieť aj pracovníci detských domovov. Preto by sme si mali veľmi dobre zvážiť všetky okolnosti takéhoto rozhodnutia, a najmä, mali by sme si nechať poradiť od odborníkov.
Ako sa brániť tlaku Vianoc so všetkými gýčmi, ktoré prináša? Ako im odolávať? Ako usmerniť rodinu, aby radšej dala v predvianočnom čase a počas sviatkov prednosť športovaniu, možno koncertom, možno hodinám stráveným v kruhu rodiny. Čo robiť, keď sme si už zvykli počas roka zapnúť každý vo svojej izbe televízor alebo počítač a naučili sme sa žiť síce v rodine, ale každý sám so sebou?
Gýč je často symbolom, možno aj spomienkou na naše detské vnímanie tvarov sveta. Dokonca aj bez funkcie - ako krehká guľa na vianočnom stromčeku. Preto sa im hádam ani netreba brániť. A rodina pri televízore či pri počítači? Ak strávite takéto Vianoce teraz, pokúste sa športovať, chodiť na spoločné koncerty, či inak tráviť spoločne čas potom. Po nich. Možno budú vaše budúce Vianoce v rodine iné. Ani televízor nemusí byť nevyhnutné zlo. Vyberajte si programy, komentujte ich, hovorte spolu o nich. V každom čine rodiča je posolstvo dieťaťu. Deti sú presne také, aké sme ich vychovali. Ako sme ich naučili zúčastňovať sa radosti, rozdávať, ako sme ich naučili precítiť spolupatričnosť. Ak sa zamkneme do svojich izieb, zostaneme len sami so sebou. Nemáme účasť na spoločnom sviatku, nemáme úctu k sebe i druhým, premeškávame slávnosť, dorozumenie. Ochudobňujeme seba i druhých. K takémuto pohŕdaniu životom a jeho darmi by sme blízkych nemali viesť.
Počas sviatkov sa viac vybíjajú emócie, možno registrujeme i viac samovrážd, možno i viac agresivity. Ako tomu zabrániť?
Každá zmena oproti bežnému dňu, teda i sviatky, prináša citové vypätie, citovú konfrontáciu, ktorá môže skončiť akokoľvek. Spomeňme si napríklad na balenie kufrov na dovolenku... Možno aj toto je jeden z významov adventu. Naši predkovia sa na Vianoce pripravovali štyrmi adventnými týždňami, počas ktorých rozjímali, hovorili i konali v zmysle hodnôt Vianoc. Potom už len, pripravení, privítali vianočné sviatky, každý hodnotami svojho poznania. Tak sa teda o to pokúšajme aj my.