O celibáte sa hovorí najmä v súvislosti s katolíckymi kňazmi. O živote zasvätenom Bohu bez manželského zväzku sa píše aj v Biblii. Apoštol Pavol napísal, že celibát nie je pre každého, ale existujú ľudia, ktorí sa rozhodli pre panenstvo kvôli nebeskému kráľovstvu. Takéto rozhodnutie urobili aj členovia Komunity Ján Krstiteľ. Prorok Ján Krstiteľ podľa Biblie žil v období, keď Izraelčania očakávali príchod Mesiáša. Pripravoval ich naň a hovoril im, aby sa odvrátili od hriechov. Toto je aj poslanie Komunitu Ján Krstiteľ, ktorá ľudí učí, že Boh je súčasťou každodenného života kresťanov. Vznikla v Taliansku pred 25 rokmi a je rozšírená takmer po celom svete. Komunity tvoria členovia, ktorí žijú v domoch nazývaných oázy. K nim sa začlenili aj rodinné spoločenstvá zhromaždené okolo oáz. Na Slovensku existujú dve oázy. Jedna je v Zlatej Idke pri Košiciach a druhá v Sklenom v Turci, kde žije v súčasnosti 9 ľudí, ktorí sa rozhodli zasvätiť svoj život Bohu a službe ľuďom. Bývajú v dome, ktorý je rozdelený na spoločné priestory a na mužskú a ženskú časť. Počas dňa jej členovia spolu pracujú a modlia sa. Prichádzajú medzi nich ľudia, ktorí potrebujú pomoc, alebo hľadajú zmysel a cieľ svojho života. Všetci členovia komunity sa rozhodli pre celibát dobrovoľne. Traja z nich sa rozhodli pre celibát na celý život. „V Sklenom naša komunita žije od roku 1999. Biskup Rudolf Baláž nám ponúkol dve miesta v diecéze, z ktorých sme si mohli jedno vybrať. Dom, ktorý sme si nevybrali, bol krajší, ale modlili sme sa, aby sme boli na tom mieste, ktoré nám pripravil Boh. Vieme, že je to dom v Sklenom. Oblasťou nášho pôsobenia je ale celé stredné a západné Slovensko. Okolo oázy v Sklenom je sústredených desať rodinných spoločenstiev. Dve sú v Bratislave a po jednom v Seredi, pri Nitre, v Zlatých Moravciach, v Žiline, vo Zvolene, v Partizánskom, Ružomberku a Dolnom Kubíne. Naším zameraním je evanjelizácia. Ľuďom hovoríme, že Boh je živý, lebo zmenil naše životy. Tých, ktorí majú záujem, pozývame na naše aktivity. Spoločne sa modlíme, čítame si Bibliu a pomáhame ľuďom uplatňovať biblické princípy v každodennom živote. Chceme, aby si uvedomili, že miestom modlitby, nie sú iba kostoly, ale aj ich obývačky. Boh nie je prítomný iba v chrámoch alebo v cirkevných budovách, ale všade. Okruh našej evanjelizácie je veľmi široký. Naša práca je odpoveďou na výzvu pápeža Jána Pavla II. k novej evanjelizácii. V nej ide o nové nadšenie, spôsoby a výrazové prostriedky, aby sme oslovili moderne zmýšľajúcich ľudí. Darí sa nám to. Na naše stretnutia prichádzajú ľudia všetkých vekových kategórií. V Prešove sa v mestskej hale na našich aktivitách neraz zišlo päť až sedemtisíc ľudí. Raz do týždňa sa modlíme za rôzne potreby ľudí. Vtedy je náš dom v Sklenom otvorený pre všetkých, ktorí chcú, aby Boh vyriešil ich problémy. Nie sme rehoľou, ale laickým spoločenstvom v katolíckej cirkvi. Nemáme žiadne príjmy zo štátu, ani z cirkvi. Žijeme z toho, čo nám dajú ľudia, ktorí si cenia našu službu,„ priblížil nám komunitu Peter Hermanovský, jeden z jej starších členov. Nie sú čudní, iba iní Komunita Ján Krstiteľ je registrovaná v cirkvi i na ministerstve kultúry. Nejde o žiadnu sektu, ktorá by chcela niečo skrývať. Naopak, je to otvorené spoločenstvo, ktoré je založené na vzájomných priateľských vzťahoch. Má rozvetvené kontakty so všetkými ľuďmi, ktorí hľadajú zmysel života v nasledovaní príkladu Ježiša Krista. Petra sme sa opýtali, prečo sa rozhodol pre život v komunite a na okolnosti, ktoré ho k tomu viedli. „Bola to moja odpoveď na volanie Boha. Pochádzam z kresťanskej rodiny, ale Boha som dlhý čas nebral vážne. Zmena mojich postojov nastávala postupne. Niečo mi ponúkala moja rodina a lákali ma aj svetské, materiálne ciele. Zistil som, že sedím na dvoch stoličkách. Keď som mal problémy v škole, začal som sa intenzívnejšie modliť. Prosil som Boha, aby sa mi dal spoznať. V mojom živote nastala zmena. Zriekol som sa manželstva a rozhodol som sa, že budem slúžiť ľuďom tak, že ich budem viesť k životu podľa Božej vôle,„ povedal nám Peter. Podobné zážitky nám porozprávali aj ďalší členovia komunity. Patrik nám o svojom rozhodnutí sa pre život v komunite povedal: „Moja rodina bola kresťanská, ale iba formálne. Do osemnástich rokov som nevedel, že Ježiš môže ovplyvniť môj život. V tom čase som ukončil gymnázium a neprijali ma na vysokú školu. Naplánoval som si, že odídem na zárobky do Anglicka. Bolo to iba bezcieľne hľadanie zmyslu života. Aj keď som do svojich sedemnástich miništroval v kostole, pravdu som hľadal v knihách východného mysticizmu a v nočnom živote diskoték. Túžil som ale po niečom novom. Pred šiestimi rokmi ma môj brat pozval do mestskej haly v Prešove, kde sa za mňa modlili, aby sa môj život zmenil. Pravdupovediac, nechcel som tam ísť, ale videl som, že môj brat sa neuveriteľne zmenil. Asi o tri mesiace som doma v izbe pocítil, že Boh ma miluje. Mal som túžbu prečítať si v Biblii, čo mi chce povedať. Otvoril som si ju na strane, kde apoštol Pavol vyzýval ľudí, aby sa obrátili svojou mysľou k Bohu. Tie slová vstúpili do môjho srdca, moje názory sa zmenili a v mojom živote nastala viditeľná zmena. Som presvedčený, že ľudia potrebujú osobnú skúsenosť s Božou láskou. Ja ju mám. Preto žijem v komunite, ktorej poslaním je svedčiť ľuďom o Ježišovi Kristovi.„ Petra do svojich sedemnástich rokov žila v rodine, kde bol otec veriaci a mama neveriaca. Potom jej oznámili, že jej mama má rakovinu miechy. Nevedela to prijať. „Vedela som, že mama zomiera. Ale ona sa počas choroby obrátila k Bohu. Modlila sa a kričala, lebo mala veľké bolesti. Boh počas choroby zmenil jej srdce. Mama po roku zomrela úplne pokojná. Ale pre mňa sa vtedy zrútil svet. Veľmi som za mamou plakala a bola som v depresii. Začala som hľadať zmysel svojho života, niečo, čo by vytlačilo z môjho srdca smútok a tmu. Hľadala som to v kostole, ale ničomu som tam nerozumela. Keď som raz v kostole stála so srdcom plným výčitiek, počula som vnútorný hlas: „Neboj sa, tvoja mama je so mnou a ja ťa veľmi milujem. Bola som veľmi prekvapená a moje vnútro sa vzápätí naplnilo úžasným pokojom a radosťou. Vedela som, že ku mne prehovoril Ježiš Kristus. Od tej chvíle sa môj život začal radikálne meniť a pokoj a radosť ma už neopustili. Viem, že Ježiš, aj keď ho nevidíme, je živý. To, čo urobil pre mňa, môže urobiť pre každého. Zriekla som sa manželstva a chcem slúžiť jemu,„ povedala nám svoj príbeh Petra. Helena pochádza z katolíckej rodiny. „Ďakujem Bohu, že zmenil môj život a moje plány,„ začala svoje rozprávanie. „V osemnástich rokoch som veľmi túžila po manželstve a deťoch. Mama mi povedala, že dobrého manžela si musím vyprosiť od Boha. V jeden deň, bolo to počas modlitby, som ale vo svojom vnútri vnímala, akoby mi Boh povedal, že o to nemám prosiť. A v Biblii som čítala, že existujú ľudia, ktorí sa rozhodli neženiť alebo nevydávať kvôli Božiemu kráľovstvu. Vedela som, že sú to slová určené pre mňa a povedala som Bohu, že prijímam jeho vôľu.„ Po nejakom čase som pri modlitbách cítila, že Ježiš Kristus je stále pri mne, lebo môj život bol naplnený veľkou radosťou a láskou. Zatúžila som po spoločenstve, po duchovných bratoch a sestrách, ktorí tiež cítia to isté ako ja. Keď som stretla ľudí z Komunity Ján Krstiteľ, vedela som, že práve v nej naplním svoje poslanie. Komunita je miesto, kde nechýba radosť, lebo Boh je medzi nami a ja ho môžem spoznávať aj vďaka duchovným bratom a sestrám. Práve medzi nimi ma Boh uzdravil z bolestí chrbtice, ktoré trvali 14 mesiacov a pripútali ma na lôžko. Vďaka tomu moja viera zosilnela a teraz sa modlím za potreby iných a Boh moje prosby spĺňa. Som šťastná, ale mojou veľkou túžbou je, aby aj ľudia v Sklenom zažili, že Ježiš je živý a má ich rád,„ povedala nám svoj príbeh Helena. Vraj sú veselou kopou Členovia komunity Jána Krstiteľa usporadúvajú rôzne podujatia aj v obecnom dome v Sklenom, na ktorých sa zúčastňujú desiatky ľudí. Zaujímalo nás, či prídu medzi nich aj ľudia zo Skleného. „Sklené nie je jednoduchým prostredím. Ľudia v obci neboli zvyknutí na náš spôsob života. Bol to pre nich šok a ešte je. Nie sú to ale zlí ľudia. Poznačilo ich nešťastie, ktoré sa tu stalo pred šesťdesiatimi rokmi, keď tu postrieľali počas SNP veľa nemeckých mužov. Počas prvého roku v Sklenom sme išli do každého domu v obci. Mnohí nás neprijali, niektorí aj preto, že nás nepoznali, iní nás neodmietli. V súčasnosti k nám prichádzajú najmä ľudia z Turčianskych Teplíc, Martina a Kremnice. Modlíme sa s nimi, aby našli v živote cestu, ktorú pre nich pripravil Boh,„ vysvetľuje Peter Hermanovský. Starosta Skleného Ján Kohutka potvrdil počuté: „Sú to príjemní ľudia, taká veselá hromada. Spievajú, tlieskajú a som presvedčený, že sú hlboko a úprimne veriaci. Nikoho neobťažujú a k obyvateľom sa správajú slušne. Do verejných vecí v obci vôbec nezasahujú. Počas Vianoc mi vždy prídu zavinšovať a ja ich rád prijmem,„ dodal.