Štvrtok, 22. október, 2020 | Meniny má SergejKrížovkyKrížovky

Návrat Strateného otca

Je to neobyčajný príbeh. Budeme hovoriť o človeku, ktorý sa narodil v roku 1913 a bol pochovaný v roku 2003, hoci zomrel ako 31-ročný... A vlastne to ani nebude celkom o ňom, lebo viac ako príbeh jeho života to bude príbeh jeho smrti. Toto rozprávanie m

Je to neobyčajný príbeh. Budeme hovoriť o človeku, ktorý sa narodil v roku 1913 a bol pochovaný v roku 2003, hoci zomrel ako 31-ročný... A vlastne to ani nebude celkom o ňom, lebo viac ako príbeh jeho života to bude príbeh jeho smrti.
Toto rozprávanie môže mať niekoľko začiatkov. Ten prvý by sme mali situovať do dedinky Radková pri Revúcej, ten druhý kamsi do Hodruše, tretí k brehom Hrona pri Žarnovici... V roku 1913 sa narodil v Repišti, čo je časť obce Radková, Ondrej Bradovka. Neskôr pôsobil ako cirkevný učiteľ na evanjelickej škole v Hodruši, oženil sa a mal dvoch synov. Ako nadporučík v zálohe po vyhlásení Slovenského národného povstania v auguste 1944 narukoval do III. taktickej skupiny povstaleckej armády. Potom ho už jeho najbližší nikdy nevideli. Stratil sa ako mnohí iní, čo sa nevrátili z vojny domov. Povrávalo sa všeličo, ba aj to, že ušiel a skrýva sa, alebo, že bol zavraždený v neďalekej dedine. Jeho žena však tomu neverila, stále tvrdila: „Keď sa nám nevrátil, určite kdesi padol....„ Pár indícií, z ktorých môžeme zaplietať tento príbeh, nás vedie k domnienke, že po zatlačení povstalcov do hôr sa učiteľ Bradovka zrejme chcel vrátiť k svojej rodine do Hodruše. Už-už bol na dosah brodu cez Hron, keď ho na brehu rieky stretla smrť...
Provokujúca otázka
A tak nás stopy zaviedli až k Hronu neďaleko Žarnovice. Od povstaleckých dní uplynulo dlhých 54 rokov, písal sa rok 1998 a opäť bolo leto. Jeden piatok podvečerom sa na brehu zastavila skupina skautov z Čiech. Tak ako pred nimi mnohí, aj oni si chceli na tomto obľúbenom mieste vodákov, v ohybe rieky pri Revištskom Podzámčí, postaviť tábor a prenocovať. Pri hĺbení jamy zrazu narazili na kosti, ktoré pripomínali ľudské ostatky.
Našťastie jeden zo skupiny bol archeológ a vedel, že netreba s ničím hýbať, pokiaľ nepríde polícia a súdny lekár. V tom čase mal službu v martinskom Ústave súdneho lekárstva MUDr. František Štuller, PhD., a tak sa viac-menej zhodou okolností dostal spolu s policajtmi na miesto nálezu.
„Vykopaná bola iba časť ostatkov, preto sme sa snažili zistiť, že ak je tam celé telo, kde zhruba by sa mohlo nachádzať. Kopali sme ďalej a postupovali približne tak, ako to robia archeológovia – jemne sme odkrývali vrstvu po vrstve, aby sme nič neporušili. Prišli sme na to, že ide o kostrové ostatky človeka. Bohužiaľ lebka sa nezachovala, iba jej časti, ale ostatná kostra od krčnej chrbtice až takpovediac po topánky bola prítomná... Keď sme ju odkryli celú, zistili sme, že leží v polohe ako keby bola pochovaná. Dalo sa lokalizovať, že ruka bola položená na hrudníku a pri nej bol vojenský bodák. Ďalej sa pri kostre našli zachované časti vojenskej výzbroje a výstroja - kovová časť opasku, kožené sumky s nábojmi, vojenské topánky a ďalšie veci, medzi nimi vreckový nožík a lyžica. Podľa tohto všetkého bolo jasné, že je to nález z obdobia II. svetovej vojny...„
Ako to, že tam nebola lebka? Dr. Štuller má dvojaké vysvetlenie - buď sa zničila časom a zostalo z nej iba pár kostí a časť dolnej čeľuste, alebo, a to je oveľa logickejší záver, že hlava bola demolovaná mohutným úderom, ale najskôr strelou (šrapnelom), čo bolo aj najpravdepodobnejšie primárnou príčinou smrti. O to tvrdší bol oriešok, čo čakal martinských súdnych lekárov pri identifikácii, pretože keď F. Štuller priniesol všetok nájdený materiál do ústavu, rozhodol sa, že skúsi vrátiť tomuto neznámemu vojakovi jeho meno.
„Provokovala ma otázka: Sme schopní nejakým spôsobom zistiť, komu tieto ostatky patria? Robiť som to, samozrejme nemusel, pretože nález starší ako 15 rokov je pre políciu už nezaujímavý. Pustil som sa do toho iba z číreho záujmu, možno z osobnej ješitnosti a z chuti otestovať si, či natoľko ovládam súdne lekárstvo, že by som dokázal prispieť k identifikácii človeka aj 60 rokov po jeho smrti...„
Štyri roky, štyri mená
Začal sa dlhý proces identifikácie. Dr. Štuller spolu s kolegami zisťovali krvnú skupinu a vykonali antropologickú analýzu nálezu, aby mohli povedať - bol to muž, bol zhruba 163 cm vysoký, mal približne 25 - 35 rokov a mohol vážiť okolo 60-65 kg... Jeho osobné miery boli základnými údajmi, aby sa mohlo začať pátranie po identite neznámeho vojaka. Navyše, boli tu viaceré predmety, ktoré tiež mohli čo-to prezradiť. A napokon, aj prezradili...
Dr. Štuller sa dozvedel od banskobystrických policajtov meno PhDr. Daniely Baranovej. Je vedúcou historického oddelenia Múzea SNP v Banskej Bystrici a okrem iného je odborníčkou na vojenskú výzbroj a výstroj z obdobia II. svetovej vojny. „Bol som za ňou, s radosťou ma prijala a veľmi pozorne si prezerala jednotlivé kusy, ktoré nepatrili ku kostre, ale patrili k výbave toho muža. Skúmaním týchto predmetov zistila, že to bol dôstojník alebo poddôstojník slovenskej povstaleckej armády, ktorý zrejme padol v období SNP,„ hovorí F. Štuller.
Náš príbeh teda pokračuje v malej kancelárii mohutnej budovy banskobystrického múzea. D. Baranová si na stretnutie a spoluprácu s martinským súdnym lekárom spomína celkom živo: „Bolo to čosi nové a ja mám rada zmenu. Navyše, mohla som si mimo svojej bežnej práce vyskúšať schopnosti aj v inej oblasti. Inšpirovalo ma aj to, s akou energiou sa do prípadu vložil doktor Štuller. Viete, dnes sa na obdobie SNP pozerá tak trochu cez prsty, žiaľbohu, je to tak. Keď som ale videla záujem mladého človeka, mladého odborníka z Martina o túto dobu, to vlastne rozhodlo, že som sa k nemu rada pridala a pomohla.„
Pokračovala mravčia práca, akú poznajú zo všetkých najlepšie detektívi. Dlhé hodiny hľadania v zoznamoch nezvestných partizánov a povstaleckých vojakov. Do pátrania sa ochotne zapojil aj Peter Švanda z ministerstva obrany SR a pomohli aj ďalší. Výsledkom boli štyri mená napísané na papieri. Štyria muži, na ktorých sa viac či menej hodili metrické údaje z antropologickej analýzy. Nájsť tieto štyri mená trvalo od objavenia kostry na brehu Hrona takmer celé štyri roky.
„Tento prípad, to je vyslovený unikát. Nemala som s niečím podobným skúsenosti, takže metodiku identifikácie sme tvorili vlastne sami. Postupovali sme vylučovacou metódou, podľa informácií, ktoré sme mali k dispozícii. Napokon zostali štyria kandidáti. Prvý v abecede bol Ondrej Bradovka...„
Náhoda zahrala v tomto prípade už po niekoľký raz zaujímavú hru. Dr. Baranová toto meno poznala! Jej matka pochádza z Radkovej a počula, ako sa hovorilo o učiteľovi, ktorý sa z povstania nevrátil... Akási tajomná niť ju ťahala práve k tejto rodine. Čosi jej hovorilo, že to bude on. Z mysle jej neschádzalo miesto, kde našli kostru. Bol to brod cez Hron. Ondrej o ňom určite vedel a zrejme smeroval k nemu, aby prešiel cez rieku a vybral sa smerom k Hodruši, k svojim najbližším. Historička si povedala – skúsim to. Keď to nevyjde, nič sa nedeje, vyhľadám ďalšie rodiny. Ale vyšlo to, tentoraz bola pravá už tá prvá cesta.
Posledné svedectvo sestry
Keď kontaktovala rodinu Bradovkovcov, zistila, že z najbližších príbuzných Ondreja žijú len syn Emil a jeho sestra, pani Kederová. Ing. Emil Bradovka, ktorý býva s rodinou v Prahe, prejavil okamžitý záujem.
Keď sa ukazovalo, že pátranie smerom k Ondrejovi Bradovkovi je nádejné, F. Štuller kontaktoval kriminalistický ústav v Bratislave. Chceli mať v ruke rozhodujúci tromf – analýzu DNA. Pomocou DNA nezvestnej osoby a pravdepodobných príbuzných chceli definitívne určiť identitu padlého vojaka. Napriek veľkej ochote a serióznej práci bratislavských odborníkov, analýza nepriniesla očakávaný výsledok. Kosti boli natoľko zvetrané, že už neboli na analýzu vhodným materiálom... A tak porovnali zvyšky chrupu neznámeho so zápismi Bradovku v archivovaných vojenských spisoch a zistili, že sa zhodujú. Viac identifikačných znakov už lekárska veda poskytnúť nedokázala.
„Nakoniec sme to uzavreli. Hoci sme nemali 100-percentné výsledky identifikačných úkonov, s najväčšou pravdepodobnosťou nám vychádzalo, že to bude on. Treba ale zdôrazniť, že len na základe zistenej krvnej skupiny a antropológie sa nikdy nedá na 100 percent určiť, o koho ide. To by bol prehrešok voči vede. Musím pripustiť istú možnosť omylu. Keby som mal k dispozícii viac parametrov, tak áno, ale takto musím zodpovedne povedať, že je to pravdepodobne on. Je to s pravdepodobnosťou rovnajúcou sa možno istote, ale nie na 100 percent.„
Napokon veľmi dôležité slovo ku konečnej identifikácii povedala sestra nezvestného učiteľa, ktorá bola už vlastne poslednou pamätníčkou oných čias a jeho života. Celkom jasne spoznala nožík a špeciálnu lyžicu, ktorú našli pri kostre. Opakovane oba predmety označila za vlastníctvo svojho brata. Vraj si na ne dobre pamätá, lebo mu ich daroval ešte pred vojnou kamarát, keď sa vrátil z Ameriky...
Bolo to posledné svedectvo vtedy už 90-ročnej ženy. O pár mesiacov nato zomrela. Nedožila sa pohrebu svojho brata, ktorý sa po dlhých 60 rokoch akoby vrátil k svojim najbližším.
Rozlúčka
Pointa príbehu a jeho koniec patrí Lučencu. Tam do hrobu staršieho syna a neďaleko hrobu jeho manželky presne pred rokom (18. decembra 2003) pochovali Ondreja Bradovku. Bol to dôstojný vojenský pohreb so všetkými poctami.
D. Baranová: „Bolo to veľmi dojemné. Keď som ešte predtým odovzdávala ostatky padlého jeho jedinému žijúcemu synovi, povedal mi, že nikdy by si nebol pomyslel, že si otca takto ponesie. A dodal s dojatím, že má na neho iba jedinú spomienku. Pamätá si, že otec mal oblečené zelené vojenské nohavice... Bol to zrejme deň, keď sa nadporučík Bradovka lúčil so svojim vtedy 3-ročným Emilom pred odchodom do povstania...„
Veru, všetci aktéri tohto príbehu zažili čosi výnimočné. Počuli sme to ja v slovách F. Štullera: „Práca, ktorú sme vykonali a robili ju dlhé roky popri pracovných povinnostiach a len z čistého záujmu, nevyšla nazmar. Mám z toho veľmi dobrý pocit. Osobne som si aj veľa overil i poučil sa. To sú veci, ktoré sa vám stanú možno raz za život. Ja dúfam, že budem ešte dlho robiť to, čo robím, ale pochybujem, že sa mi niečo podobné pritrafí...„
Záver
Koľko je ešte voľných riadkov, na ktorých chýbajú mená nezvestných zo SNP? Veľmi ťažko hádať ich počet, žiadny taký katalóg neexistuje. Je ich určite viac ako tisíc, možno oveľa viac... Ešte mnoho osudov je zahalených hmlou, nevie sa, či padli do zajatia a boli popravení, či boli odvlečení do koncentračných táborov, nevieme nič ani o posledných dňoch takých významných povstalcov, ako boli generáli Golian či Viest. Mnohých určite ešte zakrýva rodná či cudzia zem tam, kam padli a kde vyhasli ich životy. Každý z nich niesol originálny príbeh hodný pozornosti. Koľko príbehov však vyjde na dnešné svetlo z tmy tajomstiev minulosti a koľkí padlí a nezvestní nájdu svoje spočinutie? V prípade Ondreja Bradovku sa to po šiestich desaťročiach podarilo. Vďaka ľuďom, ktorí nezostali ľahostajní.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  2. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte?
  3. Päť chýb pri zateplení strechy
  4. Vitajte v postapokalyptickom svete
  5. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  6. Downtown Bratislavy sa rozrastie o nový rezidenčný projekt
  7. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  8. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  9. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  2. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  3. Programátori prezradili, čo ich v práci najviac motivuje
  4. 5 vecí, ktoré definujú prémiové bývanie
  5. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  6. Úprava osobného motorového vozidla
  7. Important information for Brazilians living in Slovakia
  8. Prečo sú dnes ryby také dôležité?
  9. Vitajte v postapokalyptickom svete
  10. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  1. Rysy navštívi päťtisíc ľudí denne. Ako vyzerá denný chod chaty 19 886
  2. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 17 217
  3. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 15 021
  4. Jedlo v Bratislave: Tieto reštaurácie určite vyskúšajte 12 670
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 11 861
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 9 927
  7. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 9 604
  8. Korenie sexuálneho života po päťdesiatke. Tieto tipy vyskúšajte 9 516
  9. Hodnotenie profesionála: Ako obstáli obľúbené hotely v Tatrách? 9 297
  10. Čo bude s gastráčmi a miliardy z EÚ ako prekliatie? 9 286
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Patrik Myslovič si už zahral v základnej zostave dvadsaťjednotky

Talentovaný futbalista Patrik Myslovič už v devätnástich rokoch hráva za reprezentačnú dvadsaťjednotku.

Patrik Myslovič (vpravo).
Akcia platí len 24 hodín

LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY

Akcia platí pre nových aj existujúcich predplatiteľov, ktorí si ho predĺžia.

Táto akcia platí len 24 hodín a nebude sa opakovať.
Ján Danko, primátor Martina.

Hrozí prepúšťanie aj krach

Kaviarne a reštaurácie majú pred sebou veľmi krušné chvíle.

Šéfkuchár a spolumajiteľ reštaurácie Michal Knoško si nevie predstaviť robiť v živote inú prácu. V gastre pracuje viac ako 22 rokov a miluje to.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Prinášame informácie o pripravovanom testovaní na Orave

Získať dobrovoľníkov ku odberom je v niektorých dedinách ťažké, v Sihelnom bude pomáhať aj starosta.

V kraji sú na tom najhoršie okresy Banská Bystrica a Brezno

Včera zistili na Slovensku viac ako 2 200 nakazených. 210 z toho v Banskobystrickom kraji. 56 v okrese Banská Bystrica a 45 v okrese Brezno.

Už ste čítali?