tine pomohol popri sebe uvedomele a literárne rásť. Našla ho. V rovnako chudobnom a zadĺženom a zároveň charakterovo odlišnom Jozefovi Gregorovi, ktorý do slovenskej literatúry vstúpil a zotrval v nej natrvalo ako Tajovský.
V Martine pre ňu nemali pochopenie
Hoci pochádzala zo zemianskej rodiny, ktorá sa živila farbiarstvom, po otcovej smrti žila s matkou a piatimi súrodencami v chudobe. Po vychodení štvrtej meštianskej triedy sa musela vzdať štúdia v učiteľskom ústave a ostať pomáhať matke s hospodárením. Veľmi ťažko znášala život mladého dievčaťa a ženy prislúchajúceho rakúsko-uhorskému obdobiu. Žena bola ponímaná ako matka, poslušná manželka a žena v domácnosti. Iných práv nemala. Dokonca ani volebných. V malom Martine to „fungovalo„ o to viac. Aj začiatkom 20. storočia ostalo mesto kultúrnym strediskom ako z meruôsmych rokov. Združovala sa tu okolo baťka Vajanského stará uvedomelá inteligencia, ktorá sa pridržiavala Štúrových odkazov a myšlienok. Navyše, stále tu boli prítomné maďarizačné sily, ktoré ostro strážili dianie na Slovensku. Jednoducho povedané - pretrvávali tu prežitky z čias minulých bez akejkoľvek možnosti uvoľnenia cesty k novým názorom. To viedlo ku konzervativizmu, čo brzdilo všetko pokrokové. Niet divu, že mladú Lilgovku, ktorá bola už v tom čase v myslení i správaní ženy „o krok vpred„, hneď v Martine odsúdili. Nedokázala sa vyrovnať so svojou nízkou vzdelanosťou, ktorá sa rovnala dnešnej základnej škole a odmietala byť nerovnocennou partnerkou muža. Chcela ujsť zo sveta, kde ju len za čítanie literatúry považovali za skazenú a výstrednú. No našla tu aj spriaznené duše - Aničku Ivankovú a študentov – svetobežníkov: Vladimíra Hurbana, Vajanského syna a maliara Milana Mitrovského, ktorí ju zoznamovali s autormi iných národov a pokrokovými kultúrami, čím ju čoraz viac viedli k rozhodnutiu ujsť z dosahu martinského života a života domácej panej.
Chudobný, ale vzdelaný
V Martine vtedy pôsobil ako úradník Tatra banky bývalý učiteľ Jozef Gregor Tajovský. Chodieval do Spevokolu, kde ho mladá Hanka Lilgová zaujala záujmom o jeho rozprávanie. Postrehol v nej úsilie vymaniť sa spod konzervatívneho a meštiackeho štýlu v meste, za čo ju neodsudzoval. Skôr naopak. Objednával jej slovenské časopisy, ktoré protirečili Vajanského Národným novinám „novou cestou„. Vyzývali ženy k emancipácii, vzdelanosti, vlastnej kariére. Od Tajovského, pridržujúceho sa dedinských tradícií patriarchálnej rodiny, to bolo nezvyčajné. Vedel však akceptovať a podporovať ženskú sebarealizáciu, bol sčítaný, múdry, čím si od nej vyslúžil obrovskú úctu a lásku a patril tiež do sveta tvorivých umelcov, v ktorom sa chcela pohybovať aj Lilgová.
„Vydám sa za vás, aby som mohla žiť duševnejšie a že ste spisovateľ,„ zasnúbila sa mu týmito slovami. Mimochodom, matke Lilgovej, hrdej zemianke, sa sprvu Tajovský za ženícha nehodil. Pred jeho odchodom do Nadlaku za zamestnaním ho tajne navštívila a vysvetlila mu, že bude vhodnejšie nájsť si bohatú nevestu, ktorá by mu splatila dlhy. Lilgovci sami nemali, preto očakávali rovnako bohatého ženícha. Neskôr si však svojho zaťa obľúbila natoľko, že sa ho počas manželských kríz zastávala.
Manželstvo založené na protikladoch
Pre chudobnú Lilgovku bol jediným východiskom z chudoby a nepriazne okolia sobáš a útek z Martina. S Tajovským, s ktorým bola písomne v styku, sa rozhodli pre rýchlu svadbu. Vo februári 1907 sa zosobášili a hneď odišli naspäť do Nadlaku a odtiaľ do Prešova, kde Tajovský dostal miesto v banke. Už v prvých rokoch manželstva sa začali prejavovať rozdiely ich osobností. On vyhľadával tých, ktorých by mohol poučiť, ona tých, ktorí by poučili ju. Tajovský nachádzal potešenie pri obyčajných dedinských ľuďoch, medzi ktorých rád vnášal trochu vzdelania. Predovšetkým si všímal ich charaktery, problémy a spôsob života, čo mu prinášalo témy na poviedky. Túžil po harmonickom, tichom a pohodlnom rodinnom živote v dedinskom domčeku so záhradkou s ovocnými stromami a včelínom. Z rodičovského domu mu predsa len ostala tradičná predstava muža: mať ženu – gazdinu. Zvykol si po čase, že v manželke ju nenájde, a tak ju s láskou podporoval v tom, čo vedela a chcela vedieť. Trápil sa však rovnako ako ona tým, že život im neplynie tak, ako si ho počas zasnúbenia predstavovali.
„Ja dávno a vše znova cítim, že Tvoj život nenaplňujem tak, ako by som to chcel ja a ako by si si to priala Ty,„ napísal svojej Babenke, ako ju v listoch oslovoval, krátko pred vojnou Tajovský. Hoci jej emancipačné prejavy všemožne podporoval, zároveň nimi trpel. Pomáhal jej literárne tvoriť, znášať ortiele kritikov na jej odvážne knihy, ktoré venovala ženám, nachádzal jej učiteľov, aby si doplnila vzdelanie. No neustále túžila po veľkej spoločnosti ľudí, od ktorých by sa dozvedela viac. Tých na Tajovského dedine nenašla. Už dlho snila o Prahe, kde život pokročil už dávno. Panovala tam správna atmosféra pre kultúru, ktorá mohla sceliť a zviditeľniť slovenský národ. Stačilo len prísť a niečo pre to urobiť. Na samotnom maďarsko-nemeckom Slovensku tieto možnosti zatiaľ nikde neboli a chcela to z Prahy zmeniť. Na dedine sa cítila neužitočná. Potrebovala sa prejaviť, robiť „väčšie„ veci. Aj preto žili dlhší čas oddelene a spoločný život nahradili stovkami listov. Riešili v nich najmä manželské problémy, konflikty a hádky, ktoré by si slovne nedokázali povedať.
Našli spoločnú reč
Po vojne dostala v slobodnej republike miesto na ministerstve školstva v Prahe, kde našla život, aký hľadala. Tajovský, ktorý ostal v Martine, sa tešil. Nie nadlho. Odlúčenie od manželky a dcéry znášal o to ťažšie, že jej pobyt v Prahe Martinčania považovali za činnosť spojenú s nemravnými túžbami. Nasledovali listy plné nedôvery, podozrievania, urážok. Prosil ju, aby sa vrátila do Martina, kde už mal vo výhľade pre nich aj malý domček. Odmietla. Naproti tomu mu ponúkla život v Prahe, kde by sa preňho našlo i miesto. Tajovský, rovnako ako jeho žena, Martin neobľuboval pre neprajníkov, ohováračov, ktorí v ňom žili, no vyhovoval mu oproti veľkomestu pre jeho „malosť„, tichosť a Maticu s múzeami a knižnicami, v ktorých bolo dostatok prameňov pre jeho tvorbu.
Ale ani samotná Gregorová nevydržala bez manžela dlho. Chcela muža i kariéru, a tak pre rodinný život zvolila kompromis – Bratislavu. Kúpili si vilu so záhradkou, ako si vždy prial Tajovský. Tu mal zriadenú špeciálnu pracovňu, v ktorej sa venoval po definitívnom zanechaní práce bankového úradníka iba literatúre. Mala hrubé dvere a aby nič nedalo podnet na hnev, ktorý uňho veľakrát prepukol, musel byť vypnutý telefón a domáca mala zakázané púšťať akúkoľvek návštevu. Chýrny literárny salón, ktorý si Gregorová v dome zriadila a vítala tu umelcov nielen zo Slovenska, ale i z Čiech, mala teda v manželovom tvorivom období zakázaný... Spisovateľ celkovo uprednostňoval akúsi izoláciu, k účastníkom literárnych posedení sa len málokedy pripojil. Hoci bol jedným z nich, nezaraďoval sa do ich sveta. No nebol ani úplne „ignorujúcim druhom„. Mnohým pomáhal zviditeľniť sa v literárnom svete, rád sa s nimi rozprával a spolupracoval. Poniektorí z nich dokonca u Tajovských našli načas aj strechu nad hlavou.
Listy rozprávajú
Aj keď sa nechávali obaja strhnúť vlastným formovaním osobnosti, a to neraz oddelene, zakaždým ich k sebe prinavrátilo niečo, o čom jeden druhého v listoch ubezpečovali. Výčitky, urážky, podozrenia o zrade vždy prúdili z úprimnej, dôveryhodnej a vzájomnej lásky, o čom hovorí výber z asi štyristo listov, ktoré vyšli aj knižne. Dokazujú, že manželstvo Tajovského s Gregorovou bolo obeťou emancipácie, vtedajšej doby, okolia a ich protikladných názorov a pováh, ktoré sa zavše nedokázali tolerovať.
Gregorová si až po Tajovského smrti priznala nedostatok sebadôvery, prispôsobivosti a nadbytok náročnosti a neustálej nespokojnosti. Vytýkala si, že až priveľmi hľadela na okolie a reči, ktoré jej bránili prežiť harmonický život aj v prostredí „nežičlivého„ Martina, v ktorom sa jej manžel cítil po rodnom Tajove najlepšie. Aj napriek týmto prekážkam dokázali vytrvať. Veľmi presne to vystihla sama Gregorová v liste Tajovskému: „Nedorozumenia sú nič proti našej láske.„
