Článok pokračuje pod video reklamou
divovateľa krás Slovenska, osobitne Turca, Blažeja Beláka. Povesti a rozprávky z Turčianskej záhradky - taký je vydavateľský názov knihy, i keď sa autor vyhýbal zjednodušeným ornamentom typu „záhradka„ a grafická úprava a výprava knihy je v dnešnom čase viac v moci vydavateľstva ako samotného tvorcu. Rozhodne je to však záslužný edičný čin Knižného centra, hoci povesťová mapa Slovenska sa prevažne skladá vo Vydavateľstve Matice slovenskej, kde vyšli už Turčianske povesti Jozefa Tatára (1999).
Kniha obsahuje 32 povestí a rozprávkových, presnejšie povesťových čŕt. Nielen klasické povesti, ale i tieto žánrovo zaujímavé črty, napr. Zemiansky svet, Bukovinka, Bôbari (o Ďanovčanoch), sú obohatením povestne opradeného Turca. Oproti výpravným Turčianskym povestiam Jozefa Tatára, Blažej Belák zvolil štylisticky precízny prístup iného tematického zamerania (ťažko nájsť, až na Holíšnu skalu, povesťovú príbuznosť). Kniha je doplnená Slovníkom nárečových i menej známych výrazov, chýba však uvedenie prameňov, podnetov, alebo aspoň autorský predhovor.
Príznačné pre povesti Blažeja Beláka je ich zakotvenosť v historických, miestnych a rodových reáliách. Príbehy sú situované k stredovekým i novším udalostiam (od čias, keď „za Ondreja - kráľa stál na Vyšehrade mocný hrad„ až po zemiansky svet a svet turčianskych olejkárov).
Niet vari turčianskej obce, chotára, čo by aspoň nebol spomenutý, pričom najväčšia pozornosť je viazaná na Vyšehrad, Blatnicu, Laclavú, Valču, Mošovce, Jasenovo, Ďanovú a oblasť Turčianskych Teplíc i Lysca. Ďalej sú v epicentre pozornosti Sebeslavce, Sučany, Dubové, Kaľamenová, Abramová, zabudnutý Bobovník, Pravno, Moškovec, Rakša, Čepčín, Štiavnička a samozrejme starí Martinčania s ich susedskými spormi s Dražkovčanmi.
Belákové povesti zviditeľňujú často zabudnuté chotáre (Bukovinka pri Mošovciach), osídla (Sebeslavce, Bobovník), skaly (Vyšehradská skala, Markova skala v Blatnických horách, Holíšna skala pri Rakši, Skalka pri Sučanoch), hory (Hladomerná pri Valči), potoky (Siľava), Dubovské mosty, cesty (cez Reváň), pamätihodnosti (kaplnka v Sebeslavciach, krypta Révaiovcov v Štiavničke).
Postavy v Belákových turčianskych povestiach sú typicky turčianske nielen menami (Boďovci z Dubového, Blahútovci, Ivankovci), remeselno-pracovným zameraním (olejkári Volko a hlavný majster Olejník z Vlače, Ličko z Karlovej, Balko z Blatnice, klobúčnici ako majster Hrčka z Veľkého Čepčína, Jurko Rakyta - Miškeje z Rakše a ďalší), ale aj ich podivuhodnými skutkami. Nemôžu chýbať, pravda, zemania. Veď „nikde nebolo toľko zemanov ako v Turci. Tridsaťtri dedín bolo čisto zemianských a ďalších tridsaťtri napoly. Pôdu mali zo všetkých dedín najlepšiu, miestami posypanú cukrom, miestami majoránkou...„
A zbojníci (Harašta z Moškovca, Jánoš-Kúchona z Blatnice, Emriško a jeho pravnuk Janíčko z Rakše, Pavko Štrbavý). Veď, „čože je to za stolica, keď ani poriadnych zbojníkov nemá!„
Mnohé Belákove turčianske povesti zaujmú zaiste čitateľa tak, že zatúži vidieť na vlastné oči miesta, ku ktorým sa viažu, či ktoré sa v nich spomínajú. Takto sa určite viacerí pôjdu presvedčiť, či na Vyšehrade možno nájsť ešte jaskyňu, alebo aspoň imelo, či pod Dubovskými mostami nevidno vodníkov, alebo či predsa len v Moškovskej zvonici neostal Haraštov poklad. A ak pri takejto literárno-povesťovej prechádzke Turcom zablúdite v Ďanovej, vedzte, že Blažej Belák seriózne i s jeho majstrovsky úsmevným podaním prelomil, minimálne určite nalomil, bludný kruh nielen v Ďanovej, ale najmä bludný kruh nezáujmu, či ľahostajnosti súčasníkov o poznanie našej najvlastnejšej slovesnosti.
