Na cestách aj s učebnicami

Už druhý rok pôsobí v zámorí jeden z odchovancov martinského hokeja Rastislav Špirko, ktorý tak úžasne pred už viac ako dvoma rokmi vykročil na extraligovú scénu. Po ročnom pôsobení v Tri-City prešiel pred novým ročníkom hokejovej súťaže na nové pôsobisko, kde nielen hrá hokej, ale aj študuje na univerzite. Keď vlani odchádzal z Martina dohodli sme sa, že len čo sa na novom pôsobisku udomácni, pomocou modernej techniky urobíme rozhovor. Tá chvíľa prišla na začiatku tohto roka.
Prešli ste na nové pôsobisko, ako si zvykáte na prostredie, na štúdium, na nový hokejový kolektív, novú súťaž?
Momentálne pôsobím v štáte Severná Dakota v meste Grand Forks, kde hrám a tiež študujem na tamojšej univerzite. Keďže v celej Amerike je vyše 50 univerzitných hokejových tímov, cela univerzitná súťaž je rozdelená do viacerých skupín. Ja hrám v lige WCHA (Western Collegiate Hockey Association), v ktorej hrá 12 tímov, ale, ako je to pre súťaže za morom typické, niekedy hráme aj proti mužstvám z iných časti Ameriky. Všetko to záleží na vyžrebovaní, ktoré je každým rokom iné. Ešte v čase pôsobenia v Tri-City som bol pár dní na oficiálnej návšteve tejto univerzity, takže som mal zistené, čo a ako funguje, a tak som už približne vedel do čoho idem. Poznal som aj niektorých hráčov, vedel som, kde budem bývať a taktiež, kde budem chodiť do školy. Momentálne bývam na internáte, kde bývajú všetci nováčikovia po dvoch na izbe. Najväčším problémom pri zvykaní nebol hokej, ale to, že som sa musel znova pustiť do štúdia, a to ešte v cudzom jazyku, lebo od maturity mi ubehli dva roky, takže som si od štúdia odvykol. Navyše som sa musel naučiť, ako skĺbiť hokej so štúdiom. V našej súťaži sú hracími dňami piatky a soboty. Na zápasy, ktoré hráme vonku, cestujeme vo štvrtok, niekedy už v stredu a aby som dobehol učivo, alebo bol pripravený na ďalší týždeň, musím sa učiť niekedy aj na cestách. Na zápasy cestujeme väčšinou letecky, čo tiež bolo pre mňa niečo nové. Momentálne mám za sebou prvý semester v škole a prvý polrok života na univerzite, takže už som prispôsobený, dá sa povedať, na všetko.
Ako ste prežívali koncoročné sviatky ďaleko od rodiny?
Cez sviatky som ostal sám, keďže celé mužstvo dostalo osem dní voľno a všetci sa pobrali za rodinami domov. Vhod mi padlo, že práve v Grand Forks boli hokejové majstrovstvá sveta do 20 rokov, a tak som pár dní mohol byť so slovenským mužstvom. Štedrý večer som strávil u nášho trénera a jeho rodiny a Novy rok som už oslavoval s mojimi spoluhráčmi. Ale neboli to nejaké veľké oslavy, lebo sme mali zavčas ráno tréning. Vynahradili sme si to až ďalší deň.
Ako sa vám darí v hokeji?
Darí sa mi celkom dobre, hoci by som si to vedel predstaviť aj lepšie. Úvod ligy mi vyšiel perfektne. Po prvom víkende som bol vyhlásený za nováčika týždňa. Potom som sa akosi pribrzdil, ale aj tak je to na nováčika, zatiaľ, dobré. Po 24 zápasoch som mal na konte 6 gólov a 14 asistencií a medzi nováčikmi som bol na tretej priečke. Mužstvu sa tiež darí, momentálne sme na treťom mieste a v celkovom hodnotení, medzi všetkými univerzitami v celej súťaži, ôsme najlepšie mužstvo. Rozdiel oproti USHL, v ktorej som hral minulý rok, je dosť veľký. Hrá sa tu rýchlejšie, tvrdšie a tiež technickejšie. Povedal by som, že je to asi o triedu lepšia súťaž, ako tá, v ktorej som hrával. V tejto súťaži hrávajú hráči do 24 rokov, takže sú silnejší, skúsenejší a aj lepší.
Stretávate sa na ľade, alebo aj mimo neho s krajanmi?
So Slovákmi sa veľmi nestretávam. Jedinými Slovákmi, ktorí tu hrajú, ale v iných mužstvách, sú Slavo Tomko zo Zvolena a Peter Szabo z Nitry, ktorý už tento rok končí. Slavo je tiež ako ja nováčikom. Peter je jediný, s ktorým som sa stretol a hral proti nemu. So Slavom si sem-tam prezvoníme. V kontakte som ale s viacerými Slovákmi, ktorí hrajú v USHL, najmä s Jarom Markovičom. Veľmi ma potešilo, že som sa s ním stretol počas Majstrovstiev sveta do 20 rokov. Viem o tom, že odvádza dobrú robotu v Tri-City a robí tam dobrého meno Slovákom. Trochu ma mrzelo, že Jaro na šam­pionáte nedostal toľko príležitostí, ako by si možno zaslúžil.
Majstrovstvá sveta dvadsaťročných sa hrali v aréne klubu, v ktorej hrávate, ako sa vám pozdával výkon Slovákov?
Sledoval som ich ozaj zblízka. Hrali sa na našom štadióne, ktorý je považovaný za jeden z najkrajších na svete. Škoda len, že Slováci hrali svoju skupinu v inom meste, ale okrem troch zápasov som sledoval ich všetky ostatné stretnutia. Keď hrali v našej hale, tak som im pomáhal aj pri organizácii, ale aj som ich povzbudzoval, niektorým som pomáhal tlmočiť. Som rád, že mali tú možnosť hrať v hale, kde hrám ja a určite aj oni mali super zážitok. Len škoda, že mužstvo nedosiahlo viac, lebo mali na to. Dôležité, ale bolo, že sa presvedčili že hokej je aj o srdci, bojovnosti a ctižiadosti niečo dokázať ako mužstvo. To mi niekedy veľmi chýbalo. Rozhodne ma veľmi potešilo, že na tomto šampionáte mal svoje zastúpenie aj hokejový Martin odchovancami - Jarom Markovičom, Stanom Laščekom, Mišom Valentom a napokon aj masérom Ľubom Bakom. No a navyše bol tu aj rozhodca – Miroslav Valach. Aj to svedčí o poprednom postavení Martina v rámci hokejového Slovenska.
Stále sa nehrá NHL, ako to vníma Amerika?
Sú ľudia, ktorým NHL veľmi chýba, ale zasa na druhej strane je to niektorým úplné jedno. Američania majú svoje športy, ktoré sú v popularite ďaleko pred hokejom. Tyká sa to najmä amerického futbalu, bejzbalu, basketbalu a celého univerzitného športu (tiež najmä amerického futbalu a basketbalu, ale aj hokeja). NHL v sledovanosti prevýšujú aj golf a poker. Takže, Američania majú veľmi širokú náhradu. Ale, ako som povedal, veľa ľudom, tak ako aj mne, hokej veľmi chýba. Boli by najradšej, keby sa NHL čo najskôr začala.
Sledujete dianie v martinskom hokeji, aj keď je teraz len ligový?
Samozrejme. Sledujem a veľmi pozorne, tak ako aj celé dianie v Turci. Snažím sa pravidelne čítať Nový Život Turca na internete. Ale nedávno som dostal podrobné informácie aj od maséra Ľuba Baku, ktorý bol so slovenskou výpravou na MS do 20 rokov. Bol som rád, že som sa s ním mohol stretnúť. Úsilie chlapcov v boji o návrat do extraligy sledujem, aj budem sledovať do konca. Držím im palce, aby sa Martin vrátil tam, kam patrí. Už aj kvôli fanúšikom. Využívam aj túto možnosť, aby som pozdravil celé mužstvo, aj vedenie, ktoré si možno spomenie na to, na čo trochu pozabudlo, aj všetkých fanúšikov martinského hokeja.
Aké sú vaše najbližšie plány?
Úspešne dokončiť hokejovú sezónu a rovnako úspešne dokončiť ďalší semester, a to minimálne tak dobre, ako som zvládol predchádzajúci, keď sa mi darilo najlepšie spomedzi nováčikov hokejistov.