ešte kŕmi kozy. „Na družstve som pracoval iba dva roky, ale zarobil som veľmi málo peňazí a potom som bol v čase socializmu dlhé roky súkromne hospodáriacim roľníkom na svojej pôde. Darilo sa mi, ale moju pôdu prebralo družstvo a v dôchodkovom veku som pracoval opäť na družstve. Za to, že som bol súkromne hospodáriacim roľníkom, som išiel do dôchodku až v roku 1976. Môj prvý mesačný dôchodok bol iba 180 korún. Až keď som odovzdal pôdu do družstevného vlastníctva, dôchodok mi zvýšili,„ spomína si Ján Hrivnák. V obci patril dlhý čas k trojici mužov narodených v roku 1911, s ktorými sa stretával, ale teraz zostal sám. Zdravie mu slúžilo, ale pri ťažkej práci sa nevyhol úrazom. „Pred viac ako dvadsiatimi rokmi ma prešiel voz ťahaný koňom. Mal som štyri zlomené rebrá a natrhnutú slezinu. Prišiel som domov a hneď ma prehovárali, aby som išiel okamžite do nemocnice. Trval som na tom, aby sme nakŕmili zvieratá, až potom som išiel do nemocnice. Pri práci v lese mi strom zlomil nohu tak nešťastne, že som mal chodilo otočené úplne dozadu. Napravili mi ju ruskí lekári Ivanov a Piroženko. Najstarší Mošovčan je pamätníkom mošovských Réviaovcov. Povedal nám, že sa s nimi nikdy nerozprával, lebo obyčajných ľudí si nevšímali. Z parku chodievali okolo jeho poľa na koči do majeru v Černakove. „Révaiovci mali ale nemeckého horára, ktorého mali ľudia veľmi radi. Volal sa Schturmayer, bol to veselý človek, ktorý sa porozprával s každým, aj s obyčajnými ľuďmi. Do kaštieľa a do parku sa nedostal hocikto. V záhrade u Révaiovcov pracovalo približne 12 žien. Pestovali veľa zeleniny a jahôd a park bol starostlivo upravený,„ dodal na záver Ján Hrivnák.