Nie sú reštitúcie ako reštitúcie

vosti, no môže nám aj nevoňať. To podľa toho, či sme súčasťou reštitúcie, alebo nie sme. Chápeme, ak sa reštitúciami naprávajú chyby minulosti a nechápeme, ak tým naprávaním sa dejú ďalšie krivdy.
Keď sa rúbe les, padajú aj ívery. Lenže, takýchto „íverčekov„ je ale v našich končinách nielen za mierny poprašok, ale aj poriadnu prikrývku. Pod rúškom reštitúcii sa deje aj veľká nespravodlivosť. „Štát už z veľkej časti rehabilitoval tých, čo boli za bývalého režimu politicky ukrivdení. Sčasti vrátil takzvaný znárodnený majetok, snaží sa nahradiť škody a zmierniť krivdy tým, ktorí slúžili v pomocných pracovných táboroch, vojakom slúžiacim na západnom fronte, atď.,„ píše J. Vitalaj a pokračuje. „Ale zabudol a zabúda na desaťtisíce ľudí na Slovensku (i v Turci), ktorí pracovali v akciách „Z„, zásluhou ktorých vyrástlo aj v našom regióne množstvo kultúrnych zariadení, obchodov, ciest, regulovali sa potoky, rieky, stavali mosty, chodníky, oplocovali sa cintoríny, stavali domy smútku, materské školy i jasle, skrášľovalo i tvorilo sa životné prostredie.„
Termín „zetka„ poznali najmä na vidieku. V mestách sa svojpomocne stavalo menej. No na dedinách by nemali ani spolovice toľko „nových„ objektov, keby nebolo dobrovoľnej práce občanov. Väčšine ostal len „dobrý pocit z dobre vykonanej práce„, ktorý stačil na zadosťučinenie, všeobecnú úctu i autoritu medzi spoluobčanmi. Mnohým brigádnikom ani o nič iného nešlo. Nakoniec, v spoločne vybudovanom kultúrnom dome boli svadby lacnejšie, na obecných úradoch si mohli dôstojnejšie vybaviť svoju agendu, požiarne zbrojnice mohli lepšie zabezpečiť dedinu i majetok svojich staviteľov pred požiarom, v domoch smútku sa organizovali dôstojnejšie obrady, cesty, chodníky, spútané potoky tiež slúžili obecnému blahu... A slúžia doteraz a dedina možno nemusí vynakladať dnes už drahšie peniaze na investície zabezpečujúce jej normálny chod.
Inak je tomu so „zetkami„, ktoré sa stali predmetom privatizácie. Kedysi malej, potom veľkej a dnes možno už aj takých, ktoré sa spájajú s prívlastkom – tunelovanie. Obchody sa predávali i predávajú, kultúrne domy (časti ich vybavenia či priestory) prenajímajú, športoviská sú predmetom súkromných prestavieb na komerčné účely a mnohí starostovia sú radi, že podnikatelia ich takto zbavujú starosti s réžiou. Otázkou je, či ide o najsprávnejšiu hru s aktivitou občanov. Je jasné, že kto má majetok – v tomto prípade obec či jej občania – mal by sa oň starať. Teda, ak sa niekto cíti byť za svoju prácu „spolumajiteľom„ kultúrneho domu, mal by sa podľa správnosti podieľať aj na krytí nákladov spojených s jeho prevádzkou. Teda, čiste hypoteticky. V tejto súvislosti je hádam namieste snaha obecného zastupiteľstva či richtára, ak zbavia obecný rozpočet bremena nákladov a „zetkársku„ investíciu či jej časť dajú do prenájmu. Inak stojí vec pri predaji – objektu základnej či materskej školy alebo aj iných priestorov. Do nenávratna sa tak v komercii rozplynie nadšenie a množstvo odpracovaných hodín dobrovoľníkov. Majú títo ľudia nárok na odškodné? Náš čitateľ je presvedčený, že áno.
A štát? Ten na túto tému „nestratil„ ani jedno slovo. Osobne si myslím, že ani nestratí. Predaje akéhokoľvek majetku v obciach tiež podliehajú schváleniu obecného zastupiteľstva. A to je volené občanmi. Občania by mali teda mať informácie (alebo by sa ich mali dožadovať) o efektoch predaja, o využití získaných finančných prostriedkov a mali by vytvoriť tlak na obecnú správu, aby sa nerozplynuli v bezodnej studni bežných výdavkov. Dnes sa nikto „zetkárom„ nebude starať o ich možné krivdy. Naopak, oni sú tými občanmi, ktorí by nemali pripustiť, aby čas vyhral nad ich niekdajším dobrovoľným snažením.