Aspoň raz do roka kúpiť každému členovi domácnosti nejakú drahšiu súčasť oblečenia (kabát, oblek, vetrovku) alebo topánky. Pri dvoch priemerných príjmoch a štyroch členoch domácnosti to nevychádza. Človek tŕpne, či nevypadne niektorý z domácich spotrebičov, či sa neozvú zuby, svadba, pohreb, väčšia návšteva. Všetko sú to neplánované výdavky, ktoré sa v rodinnom rozpočte zaceľujú viac mesiacov.
Podľa zverejnených údajov sedemdesiat percent obyvateľov nedosahuje príjem priemerného platu. Ako žije táto mlčiaca väčšina? Svojsky. Kto môže, chová a pestuje. Niektorí „šetria„ na jedle, kúrení, na nákupoch najlacnejších vecí a čo je najhoršie, na zdraví. Prispôsobiví kradnú, starší spomínajú a mladší menia životný štýl. Nehrnú sa do založenia rodiny, radšej žijú v spoločnej domácnosti s oddelenými vlastnými rozpočtami, pokiaľ ide o vysokoškolsky vzdelaných ľudí, dvojkariérovo. Bežná prax mladých ľudí je odísť a žiť v zahraničí.
Vládny kabinet za pomoci médií dokázal ľudí presvedčiť, že to tak musí byť. Že sociálny štát s trhovou ekonomikou je chiméra a trh určí, kto je schopný a kto neschopný. Schopní dosahujú príjmy, ktoré im umožňujú realizovať vyšší životný štandard po zásluhe. Je to odmena za ich schopnosti. Neschopní sú všetci ostatní, ktorí chcú žiť životným štandardom strednej triedy, ale ... Ceny rozhodujúcich komodít pre chod domácnosti už dosahujú úroveň EÚ. Platy máme najnižšie v EÚ. Vláda to prezentuje pred investormi ako podnikateľskú výhodu. Vláda tým dáva investorom tichý súhlas, že tak to môže ostať v dlhodobom horizonte. Kruté. Reformy sú servírované každý deň ako nevyhnutná podmienka lepšej budúcnosti. Zatiaľ reformátori zaznamenávajú najvyššiu infláciu v EÚ, pravdepodobne najvyššiu zadĺženosť na obyvateľa v rámci EÚ a druhú najvyššiu nezamestnanosť. Za dva a pol roka vlády jedného ministra sa podarilo vštepiť národu myšlienku, že nezamestnaní sú ľudia, ktorí nechcú pracovať, chcú poberať len výhody sociálnej siete a ešte aj nelegálne zarábajú. Média to nevyvrátili, hoci mali, ba niektoré sa z presvedčenia pridali, a tak približne 18 percent ekonomicky aktívneho obyvateľstva živorí s pocitom úradne vyhláseného asociála.
V súčasnosti teóriou zaznávaná sociálna úloha štátu sa v praxi minimalizuje. Otázky, ako žije skupina nezamestnaných, aký vplyv má táto skutočnosť na deti nezamestnaných, akí jedinci z nich vyrastú, nikoho nezaujímajú. Dá sa predpokladať, že sa to prejaví na vzdelanostnej úrovni, na spoločenských návykoch, tvorbe vlastných hodnôt a na zdraví. Šanca vystúpiť zo statusu svojej pôvodnej rodiny bude skôr teoretická ako realizovateľná. Úlohu, ako zabezpečiť tých, čo chcú robiť (plne spolupracujú s úradom práce), aby mali pokryté náklady spojené s bývaním a životné minimum, si ako programový politicky cieľ nedáva žiadna vládna alebo opozičná politická strana. S dávkou 1800 korún v nezamestnanosti sa nedá prežiť ani v potravinách. Poplatok šesťdesiat korún za pohotovosť, ak pôjde o okamžitú lekársku pomoc, bude v tejto skupine znamenať rozhranie medzi životom a smrťou. Bude niekto stíhaný, ak nechá zomrieť svojho blízkeho, ktorý by prežil, ak by mu bola poskytnutá včas lekárska pomoc a on ju z hmotnej núdze nezavolal? Kto o živote rozhodol? On, antisociálny štát, Pán Boh?
Sedemdesiat percent chudoby na Slovensku nerepce. V Čechách dal zrušiť minister pôdohospodárstva zmluvy s 3 tisíc pílčikmi - živnostníkmi a tí si ho prišli vyzdvihnúť pred ministerstvo aby mu vysvetlili ústne i ručne (ohádzali ho snehom a vajíčkami), že im siaha na chlieb každodenný a životnú úroveň. Buď majú Česi väčšiu guráž ako my, Slováci, alebo vedia, že spoločnosť nesmie vláde dovoliť realizovať rozprávky typu „krok vzad, dva kroky vpred„. Krok vzad ostáva trvalo tým, ktorých sa týka, dva kroky vpred je pre tých, čo sa ich potrebovali zbaviť. Strednej vrstvy sa už Slovensko zbavilo. Chudobu zadupalo. Kto je teraz na rade?