Článok pokračuje pod video reklamou
už neslúži tak dobre ako pred rokmi, ale ešte nedávno mala na stole vo svojej obývačke na pijaku napísaný rozvrh hodín. To preto, lebo deti k nej chodili na nemčinu a ona nechcela ani na jedného zabudnúť.
Pani Tarcalová mala bohatý život. Na povinnosti, na starosti, na prácu, ale aj na radosť z nej a lásku. Učiť začala v jednotriedke vo Folkušovej, pokračovala na Meštianskej škole v Martine, Osemročnej strednej i Jedenásťročnej strednej škole v Martine. Niekoľko rokov pôsobila ako odborná asistentka na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogického inštitútu v Martine a svoj aktívny pedagogický život zavŕšila v roku 1987 - ako sedemdesiatjedenročná - na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Jej disciplínou bola - slovenčina. Bola autorkou trinástich učebníci, desiatich metodických príručiek, piatich učebných pomôcok, napísala takmer päťdesiat-
ku odborných článkov. Na ženu, ktorá sa zároveň starala o rodinu, to bol pozoruhodný výkon. Obhajovala v nich Komenského zásadu - názornosť vo vyučovaní. Oddych? Mala ho málokedy. Kolobeh života ju neustále vracal za katedru, do domácnosti, za písací stôl. Zdravie jej už podlomil čas. No nevzal jej jedno zaujímavé prvenstvo - je prvou slovenskou jazykovedkyňou, ktorá prekročila hranicu deväťdesiatich rokov života.
Učiteľ je ako sviečka: Sama sa roztopí, ale svieti ostatným... Ako pani Želmíra Tarcalová.
