Slávnosť jubilejného desaťročia od vzniku Rady národnej kultúry, ktorá sa uskutočnila predminulý piatok v konferenčnej sále budovy Slovenskej národnej knižnice na 
Hostihore, bola nielen príležitosťou hodnotiť jej činnosť v uplynulých rokoch, ale rovnako aj hľadať smer, cesty a východiská do budúcnosti. Ozvláštnením tohto stretnutia členov jubilujúcej rady, ale aj ďalších činovníkov kultúry, bola prítomnosť člena Európskej komisie Jána Figeľa, ktorý zaujal prednáškou na tému - Európa ako spoločenstvo kultúr. Načrtol, ako možno národnú kultúru ešte povzniesť, aby našla a aj mala svoje miesto v mnohonárodnostnej kultúre Európy.
Rada národnej kultúry, ktorá má za sebou prvé desaťročie skúsenosti, má mať v tomto procese významnú úlohu. S takouto ambíciou sa netajil ani jej predseda Štefan Kvietik, ktorému sme tesne pred slávnostným zasadnutím, ktoré bolo venované spomínanému jubileu, položili niekoľko otázok.
Vo funkcii predsedu Rady národnej kultúry sa spolu s jej členmi usilujete, aby bol naplnený aj zákon o Martine ako centre národnej kultúry. Čo pokladáte za najvýznamnejšie, čo sa vám počas tohto obdobia podarilo?
Ja si myslím, že v rámci možností a kompetencií vyplývajúcich zo zákona, ktorý, úprimne povedané, nás ale nepokrýva v takom rozsahu, ako by sme si predstavovali, sme v Rade národnej kultúry urobili nespochybniteľne dosť. Môžem to tak hodnotiť najmä vďaka ľuďom, ktorí dobrovoľne a nezištne dávajú svoju odbornosť, svoju ľudskú potenciu do služieb kultúry. Pre mňa je to v tomto čase, keď sa všetko meria tak trošku v iných hodnotách a najmä cez niečo iné, čo v tejto chvíli nechcem pomenovať, to najvýznamnejšie. Pre mňa bol a je prínos ľudí, ktorí pracujú v Rade národnej kultúry a v jej riadiacom výbore najväčším a najmilším vkladom v uplynulom období. Samozrejme, nemôžeme mať veľké oči, lebo nemáme veľké možnosti, ale projekty, ktoré sme ponúkli, rozhodne majú zmysel. Nielen lokálny, nielen pre mesto Martin, ale všeobecne pre celú slovenskú kultúru.
Tak trochu ste predsa len naznačili, čo je viac alebo menej problémom pri presadzovaní zámerov rady. Ak aj nie je neochota ľudí pracovať a podieľať sa na realizovaní projektov, logicky sa reč zvrtne na peniaze. Slovenská kultúra a zrejme aj vami spomínané možnosti Rady národnej kultúry, sú finančne poddimenzované. Do akej miery to pociťujete? Domnievate sa, že len spomínané nadšenie môže v budúcnosti stačiť?
Povedal by som, že ja už stojím pred dverami aktívnej činnosti. Napriek tomu mi tento stav nie je ľahostajný. Možno, že sa mi hovorí ľahko, lebo nie som zaťažený ekonomickými ani inými problémami nášho štátu. Myslím si ale, že na také dôležité veci, ako je, aby som nemenoval v prvom rade kultúru, tak poviem zdravotníctvo, alebo školstvo, musí jednoducho nájsť štát prostriedky, aby to tu fungovalo, ako má, bez improvizovania. Ak tieto záležitosti nebudú prioritné, ak ich podceníme, hoci to momentálne ani tak intenzívne nebudeme cítiť, mám teraz ozaj konkrétne na mysli vzdelanie a kultúru, časom sa nám to môže veľmi vypomstiť. Ak prioritou identity národa je vzdelanie, kultúrnosť a vlastenectvo, tak to môže v plnej miere prechádzať len cez takéto postoje a cez takto spojené nádoby.
Aké miesto by mala mať, podľa vás, národná kultúra v čase, keď Slovensko vstúpilo do Európskej únie, v ktorej sa, podľa viacerých názorov, môže predsa len to národné strácať a možno aj trochu potláčať a postupne tak aj zanikať?
Ja si vôbec nemyslím, že národné sa bude potláčať. Naopak, myslím si, že to národné, a to, čo nás robí národom v rámci kultúry, našej identity, našej vzdelanosti, bude mať v zjednotenej Európe ešte väčší priestor na prezentáciu. Práve cez tento pohľad by sme to mali vnímať, bez podceňovania, aby sme mnohonárodnostnej Európe mali čo ponúknuť. Už sa nemôžeme spoliehať iba na minulosť, na našu históriu, na kultúru, na ktorú môžeme byť právom pyšní, ale rozhodne musíme priniesť niečo nové, čím ju obohatíme, a to v kontinuite s minulosťou, lebo tá by sa nemala stratiť vo vzdelávaní a kultúrnosti nášho národa.
Keďže ste jedným zo známych slovenských umelcov silnej hereckej generácie, pričom ste sa navždy zapísali do povedomia divákov množstvom skvelých hereckých kreácií, nemôžeme vám nepoložiť trochu osobnejšiu otázku. Ako sa vám žije bez divadla?
Ťažko. Na túto otázku som už niekoľkokrát odpovedal. Pravda je taká, teraz a nemyslím len na divadlo, na javisko, ale aj iné možnosti realizácie herca, ako je film, televízia, príležitostí je skromnejšie. Možno sa to dá pokladať aj za môj istý osobný alibizmus, že si to pripúšťam, ale je tu taká situácia. A to mi moje odlúčenie od herectva predsa len trošku uľahčuje. Samozrejme, hovorím to so smútkom. Možno, keby bola filmová, alebo televízna tvorba taká, ako som zažil ja a moja generácia hercov, prežíval by som tieto chvíle odlúčenia oveľa, oveľa ťažšie. Nepochybne, bolo by mi veľmi ľúto, že sa na tom aktívne nezúčastňujem.
Napriek tomu môže predsa len ten pocit prepuknúť vtedy, keď sa napríklad pozriete na reprízy hier alebo filmov, v ktorých ste účinkovali a ktoré sa občas objavia aj na televíznej obrazovke. Síce skôr sporadicky, pretože aj v kinách hrajú prevažne americké filmy. Myslíte si, že je vôbec nejaká nádej, že sa to časom zmení?
Každá módnosť alebo trend, ktorý v niektorých prípadoch až tak veľmi nekorešponduje s kultúrnosťou, netrvá večne. Som v tomto smere optimista. My sme tak trochu náchylní pohybovať sa od mantinelu k mantinelu, ale ja si naozaj myslím, že vnútorná duševná potreba človeka po inej kultúrnej potrave, sa časom u nás predsa len objaví v plnej miere a túžba po niečom peknom, nielen to vidieť, ale aj prežiť, tu raz prepukne. Skôr mám obavu, aby tento veľký tlak komercie nezanechal stopy v oblasti kultúry a najmä v mladej generácii. Spolieham sa len na to, že rodina, staršia generácia otcov, starých materí, predsa len trochu mladú generáciu navigujú a prebudia v nej hodnoty, ktoré nás v minulých rokoch, v rámci kultúry a vzdelanosti, zdobili.
