Stretnutie

uži, tak vedzte, že ste natrafili na prezidentov sprievod s ochrankou. Pán prezident je kdesi vo vnútri pulzujúceho klbka. Treba sa poriadne natiahnuť na špičky, aby ste ho zazreli. Aj naozajstných spisovateľov možno bežne stretnúť. Tých však tak ľahko nespoznáte, lebo sú veľmi nenápadní a plachí. No stretnutie tohoto druhu...
V jedno novembrové ráno som svižne kráčal do práce. Bolo privčas, mesto ľudoprázdne, tma sa striedala so svetlom vytekajúcim z výkladov. Pokoj na ulici som temer nevnímal pre narastajúci nepokoj v sebe. Okrem víriacich sa myšlienok som zrazu začal pociťovať akési neznáme napätie vo svojom vnútri. Zdvihol som zrak z chodníka pred sebou a... ostal som stáť ako prikovaný. Pár krokov odo mňa postávala bytosť. Pozerala do výkladu kníhkupectva s náboženskou literatúrou. A čakala.
Bola to úctyhodná postava staršieho muža. Tmavý plášť či sutanu mal až po zem. Z pliec mu až po pás padala voľná pelerína. Mal šedivé, temer biele husté vlasy a bohatú bradu tej istej farby. Do tváre mu nebolo vidno, lebo stál ku mne obrátený viac-menej chrbtom. Do vlasov sa mu zaplietalo svetlo z výkladu a vytváralo nádhernú žiaru. Alebo žeby to bola žiara iného tajomného pôvodu? Slovom, duchovno z neho priam sálalo.
Stál a čakal.
To môže byť jedine On, hrklo vo mne. Ulica bola úplne prázdna. Na koho môže čakať? No predsa na mňa! Zrazu som si uvedomil, aký som nesmierne hriešny a mnoho mojich pokleskov sa mi v rýchlom slede začalo premietať pred mojím vnútorným zrakom. Tušil som, že raz budem stať pred Jeho vznešenou tvárou, ale toto sa mi zdalo privčas.
Nehýbal som sa a vyčkával, že sa spoza môjho chrbta vyrúti nejaký iný smrteľník, na ktorého sa prišiel z nejakého dôvodu pozrieť. Jednoducho, chcel som to všetko zhodiť na niekoho iného. No stále sa nič nedialo a už mi bolo úplne jasné, že stretnutie patrí mne. Ani som sa tak nebál, ako som sa skôr hanbil za svoj bludársky život. Chcel som sa začať pokorne kajať... Na okamih mi napadlo bleskovo šibnúť za neďaleký živý plot a schovať sa tam. Ale veď On je Vševediaci a Vševidiaci, zahriaklo ma moje svedomie.
Cítil som, že už-už sa ku mne otočí. A naozaj.
Na kníhkupectve za ním sa otvorili zvnútra dvere a bodrý ženský hlas prekvapene spustil:
„Pane Bože, tak predsa ste stihli prvý vlak...? Dobré ráno! No poďte ďalej, určite ste uzimený.„
Otočil sa. V ruke držal kufrík. Taký obyčajný. Nádherne ľudsky sa na ňu usmial a vošiel do dverí. Bol to mních akejsi rehole. Uf! Bodaj ťa! Ale si ma vyľakal, uľavilo sa mi. A v tom momente som sa opäť prestal báť svojich hriechov.