rázdnych budov či ich častí, ale s rukou na srdci musíme povedať, že sa nám nepozdával ani jeden. A tak hľadáme ďalej...
Pán Lasica, už sa môžu...
Mám doma zbierku dialógov Milana Lasicu a Júliusa Satinského, dodnes na Slovensku neprekonaného humoru. V jednom z tých starších, čo som si nedávno pustil, sa bavia o zlodejoch. Julo Satinský sa pýta: „Čo vlastne robíte s uchmatnutým majetkom, predmetmi, ktoré ste odňali pôvodnému majiteľovi?“ Milan Lasica odpovedá: „S tým mám najväčšie ťažkosti. Zatiaľ musím tieto predmety schovávať, prechovávať v tajnosti, zakopávať ich na záhrade, a verte mi, je to hlboko, hlboko...ponižujúce. Ja by som sa tiež tak rád popýšil svojimi schopnosťami pred verejnosťou, rád by som ukázal, v čom som sa oproti minulosti zdokonalil a kde mám ešte prípadné rezervy. Bohužiaľ, nejde to, bohužiaľ na túto činnosť sa ľudia ešte stále dívajú dosť negatívne. Takže neostáva mi nič iné, len skromne čakať, kým sa konečne aj my, a teraz to poviem tradične – zlodeji, budeme môcť popýšiť výsledkami svojej statočnej práce...“
Pán Lasica, neuplynulo ani tak veľa rokov, a už sa môžu pýšiť. A nielen to, všade sa aj pýšia. Sú ich plné časopisy a televízne kanály. Teraz sú totiž pýchou národa...
Čo sa zmenilo?
Jaro Podhorský sa k nám vrátil po piatich rokoch. To je celkom slušná fúra času, ale konštatovali sme, že na Jara to akosi nepôsobí, lebo sa vôbec nezmenil. Doniesol si všetky dobré i zlé vlastnosti, z tých dobrých sa tešíme všetci, z tých zlých sú trochu našťastné najmä kolegyne, ktoré majú radi poriadok... Lenže Jaro si myslel, že ani u nás sa nič nezmenilo, a tak kolektív prekvapil otázkou: Kde sú tie šľapky, čo som tu pred piatimi rokmi nechal? Tých už dávno niet! A tak sa predsa len čosi zmenilo, Jaro si kúpil nové šľapky...
Autor: baj
