V pondelok sme okolo poludnia objavili v Šútove zimnú idylku ako vystrihnutú z malebného kalendára. Mráz síce trošku poštipkával, ale slnko vzduch už preteplievalo. Lúčmi sa zarývalo do niekoľko metrovej záľahy snehu. Už cesta do Šútova bola ako bobová dráha. Lemovali ju asi metrové mantinely, na ceste vykúkal spod snehu ľad. V dedine bolo snehu ešte viac. Popred domy boli niekde aj dvojmetrové ohrady a na niektorých miestach, kde ľudia odhadzovali sneh okolo plotov a bráničiek, boli nahromadené až štvormetrové kopy snehu. Hoci bolo pekne, spočiatku bola ulica ľudoprázdna. Po chvíli išiel oproti nám jeden z obyvateľov. Na otázku, či sa mu páči táto zima, sa nenechal núkať k odpovedi. „Joj, toto nie je dobre, snehu je tu veľa a ešte musíme poriadne kúriť. Keď snehu pripadne, potom sú navyše problémy prepluhovať ho. Vo dvoroch ho už máme neúrekom, aj zopár striech tu pod jeho ťarchou spadlo. Na domoch, na prístavbách, aj humnách. Ľudom už narobil veľa škody. Najmä keď sa oteplilo a sneh oťažel, narobil galibu,„ posťažoval sa nám Slavomír Červík.
Pavlínu Balkovú, vylákalo slnko na priedomie len tak vo „fertuche„. Aj ona sa nechala počuť, že hoci už má 82 rokov, ale na to, že by ho niekedy bolo až toľko, si vraj nepamätá. „Je to na zlosť. Hovorí sa, že keď je moc snehu, bude málo vody,„ prehodila medzi rečou.
Vybrali sme sa hore ulicou. Z niektorých domov, stúpal k oblakom dym. Hoci aj tu väčšinou už kúria plynom, pomáhajú si aj tuhým palivom. Zima je dlhá a rodiny musia šetriť, pomáhať si, ako sa dá. Zo striech viseli cencúle a na viacerých bola ešte kopa snehu. Takmer na konci cesty, kde teraz snehom zaprataná úzka ulička zahýba do obrátky, bývajú Raffajovci. Syn Dušan lopatou, ktorá je momentálne najčastejším pracovným nástrojom Šútovčanov, odhadzoval chodník. Otec stál pod strechou na priedomí. „Takúto zimu si nepamätám,„ tvrdí Dušan Raffaj. „Pred chvíľou som bol v obchode, tam sme tiež o tom hovorili a veru aj babky, ktoré si už čosi pamätajú, na také množstvo navaleného snehu nespomínajú. Hľa, ani k drevu, ktoré mám uskladnené vo dvore, sa už nedostanem. Keď sa sneh začne topiť, budeme mať zasa starosti s vodou. Z kopca nám bude stekať do dvora.„ Z okna domu nakúkla jeho mama Milka Raffajová a tá nám povedala, že je to tak, ako sa vraví, že ešte ani jednu zimu vlk nezožral. Aj táto odíde.„ Medzitým sa otec Raffaj pobral do domu a z podstenia nás núkal kalíškom tuhého. Vraj, aby nám zima nebola. Podčierna dolina, na ktorú z cesty okom dovidieť, je len niekoľko metrov od obydlí. Z cesty vidno aj krmelec, kde sa chodí prikrmovať vysoká zver. Aj tá ťažko, rovnako ako ľudia, prežíva túto zimu. Dozvedáme sa, že sa tam motká podchvíľou.
Keď sme sa vracali dolu Šútovom po Fatranskej ceste, videli sme ešte väčšie kopy snehu, ako bolo na tej, ktorou sme kráčali do kopca. Pani Elena Calíková nám ukazala na asi trojmetrovú hŕbu snehu. „Pod ním máme plot a tam kdesi je aj merač plynu. Ak by bolo treba odčítať spotrebu, ktože by sa k nemu teraz dostal!„ Šútovská zima, zavalená snehom, menej ako ľudom vadila psovi Dagovi. Pri nohách svojho pána Milana Lepetu vrtel chvostom a s pasiou predvádzal, ako mu chutí pováľať sa v snehu...
Keď sme sa vracali domov, napadla nám myšlienka, že ak by sa sneh predával, asi by bolo Šútovo jednou z najbohatších obcí Turca. Ale, kto by ho kupoval. A tak okrem radosti, majú z neho aj galibu.