radícií končiť aj obdobie plesov a zábav. Ale nad tým sa väčšina ľudí iba pousmeje, alebo mávne rukou. Podľa prieskumov a posledného sčítania obyvateľstva sa na Slovensku hlási k viere v Boha až 80 percent ľudí. Ale kde sú? Žeby v Turci vymreli. Alebo v Turci, v centre národného diania, vymreli tradície a zvyky. Fašiangové zvyky určite nevymreli, ale čo sa stalo s tými pôstnymi. Popolcovou stredou akoby sa neskončili plesy a zábavy, ale naopak, začala sa nová „pôstna„ plesová sezóna. Mám 40 rokov, nie som ani starý, ani mladý, nie som ani kňazom a nemyslím si, že som staromódny alebo konzervatívny. Ale na tomto svete zostalo pre mňa niečo sväté a zostala mi úcta k tradíciám a spomienky na detské časy, časy našich otcov a mám. Oni nám vštepovali do sŕdc a do myslí, že od popolcovej stredy až do Veľkonočnej nedele majú utíchnuť veselice. Po Veľkonočnej nedeli, čiže po dni vzkriesenia Ježiša Krista, bola prvá zábava. Mládenci hneď zo zábavy chodievali na oblievačky. To bol ten pravý čas radosti a veselosti zo zmŕtvychvstania Krista po 40-dňovom zdržiavaní sa hodovania a zábavy. Bol to čas, keď bol človek k človeku prístupnejší a bol mu ozajstným susedom, blížnym, bratom.
Čo sa ale deje v súčasnosti? Akoby sme prestali byť citliví k pôstnemu obdobiu. Najsmutnejšie na tom je, že dospelí, ktorí majú byť pre deti a mládež vzorom, im dávajú zlý príklad. Herci, speváci, ľudia, ktorých mladí „žerú“, v pôstnom období organizujú plesy, učitelia usporadúvajú deťom karnevaly a diskotéky. Načo sa potom pochovávala basa? Na to, aby bola dodržaná tradícia? Alebo treba dodržiavať iba tie tradície, pri ktorých sa dá dobre vypiť, prejedať sa, čiže tie, ktoré nám vyhovujú. Ak niekomu viera v Boha nič nehovorí, mohli by preňho niečo znamenať aspoň zvyky a tradície našich predkov. Od nás záleží, či si zvyky a tradície necháme vygumovať komerciou, reklamami, nákupnými horúčkami a stresmi, alebo či sa na chvíľu zastavíme zamyslíme a polepšíme sa prostredníctvom vlastnej duchovnej očisty. Nie je na to vhodný čas práve v pôstnom období? Možno by sme nemuseli nariekať nad tým, čo vyrastie z našich detí. Na uliciach, v obchodoch a autobusoch by sme možno nemuseli počúvať toľko oplzlých slov.
Žiaľ, aj verejnoprávna televízia sa zaradila k tým médiám, ktoré nemajú problém cez sviatky zaradiť do programu nemravný a primitívny program z výpredaja krajín, ktorých obyvateľom sa už dávno zunoval. Mám obavu z toho, že Veľká noc, najväčší kresťanský sviatok, sa bude raz musieť utiahnuť niekde do kúta pred takýmto programom. Nepridajú sa k nemu aj Turčania svojimi zábavami počas Zeleného štvrtka, Veľkého piatku, či nebodaj počas Bielej soboty? Ak áno, potom vám želám veselé hýrivé, plesové a bujaré pôstne veľkonočné trojdňové obdobie.
Autor: Miroslav Kuttner