Skočiť, či neskočiť?

ak s istotou povedať, či sa to v budúcnosti nemôže stať aj nám? Odpoveď je jasná. Nedokážeme. Závisí to od človeka, závisí to od prostredia, závisí to od okolností. Máme vôbec právo sami rozhodnúť, či predčasne ukončíme svoj život, alebo sa budeme roky trápiť a tápať v hmle? Kresťanstvo vraví nie, niektorí však tvrdia, že je to náš život a môžeme s ním robiť to, čo sami uznáme za vhodné.
Prečo sa vlastne zamýšľam nad touto otázkou? Pred istým časom som na ceste do mesta s cieľom odrea-govať sa a vyčistiť si hlavu od starostí stretla takéhoto človeka. Spočiatku som nechápala, čo sa vlastne deje, ale keď som sa pridala ku skupine ľudí stojacich na ulici so zaklonenou hlavou, zbadala som siluetu mladého muža sediaceho na kraji strechy panelového domu. Vytrvalí zvedavci, stojaci v nemom úžase už dlhší čas čakali, čo sa stane. Nestalo sa, našťastie, nič. Mladý muž, po hodinách strávených na streche rozhodovaním sa či skočiť, či neskočiť, sa s pomocou „vyjednávačov„ vrátil späť „na Zem„ a celá dráma sa skončila dobre. Ale je to naozaj tak ? Keďže nemám o tomto „martinskom neúspešnom skokanovi„ žiadne informácie, nemôžem s istotou povedať, či sa tomuto človeku podarilo prehodnotiť svoj život a vrátiť sa do reality. Určite by takýmto činom spôsobil veľa smútku a bolesti svojmu okoliu a možno stačilo tak málo: jednoducho ho vypočuť a aj keď nie poradiť, aspoň mu ponúknuť opornú ruku a vedomie, že niekomu na ňom záleží.
Táto udalosť ma núti rozmýšľať nad tým, či náhodou aj my nezanedbávame, hoci nevedomky, niekoho zo svojich blízkych, alebo známych a neubližujeme mu tým, že neprikladáme jeho problémom väčšiu dôležitosť. „Mať tak tvoje problémy„, znie často z úst niekoho, komu sa zdôveríme, ale nemožno vedieť, či práve to nie je pre dotyčného dôvod na „posledný voľný pád„. A tak načúvajme a neodsudzujme. Nikdy nevieme, či tým niekomu nezachránime život.