d zmluvného vzťahu, dovariť. Ako sme sa dozvedeli, Ján Segľa, ktorý dal Szikorovi ponuku trénovať v Martine a čakal od neho, že martinský futbal zachráni a nasmeruje vyššie, nesúhlasil s jeho odchodom, a s funkcionármi ligistu sa nedohodol. Napriek tomu sa Juraj Szikora rozhodol dať prednosť pôsobeniu na Gemeri. Že sa takto rozhodne, bolo jasné už v utorok, lebo tesne po obede, práve keď prebiehali spomínané rokovania, sme sa zhovárali na izbe hotela Olymp už so so zbaleným Jurajom Szikorom.
Keď sme sa hneď pri vašom príchode do Martina spolu rozprávali, boli ste pripravený na dlhodobú spoluprácu. Kedy ste sa rozhodli, že odídete?
Neprišiel som sem s takou víziou, že zanedlho odídem. Veď, keby som bol ozaj chcel, mohol som odísť do druholigového Báču. Ale pretože som mal na Martin pekné spomienky, najmä na svoje účinkovanie pred piatimi rokmi, rozhodol som sa pre Turiec. Chcel som tu dokázať, že aj v štvrtej lige sa dá pracovať a posúvať dopredu. Hoci som trénoval len štvrtoligových chlapcov, uplatňoval som prvoligové trénerske metódy. Neboli síce také intenzívne, ale to ani byť nemohli, lebo nemal som taký široký káder a na tréningy mi chodilo len dvanásť-štrnásť chlapcov. Hovorím ozaj úprimne, bol som pripravený na to, že tu chcem aj čosi viac urobiť a zachrániť Martin. Chcel som sa svojim priateľom, ktorí ma sem dotiahli, odvďačiť. S odchodom som vôbec nerátal. Všetko sa to zomlelo minulú sobotu. Hneď po prehranom zápase so Žilinou ma oslovili funkcionári Rimavskej Soboty. Je to ozaj čerstvá záležitosť a nie nejaký plánovaný únik od rozrobenej roboty v Martine. V sobotu som ešte sedel v hľadisku na Interi, a tam si ma, vtedy ešte nič netušiaceho, známi doberali, že, vraj, pôjdem do Rimavskej Soboty.
Pri prvom rozhovore ste nám ale povedali, že vás vrcholový futbal, pre vzťahy, aké v ňom panujú, už ani neláka, že radšej budete trénovať štvrtoligový Martin. Čo sa na tom zmenilo?
Nič. A som úprimný. Keby som túto ponuku dostal od iného klubu a nie od Rimavskej Soboty, nebol by som na ňu pristal. Ale v Rimavskej Sobote mám približne také dobré zázemie funkcionárov, ako tu v Martine. Dá sa povedať, že majiteľ klubu pán Sedmák mi vždy dôveroval a keďže on mi zavolal, rozhodol som sa, že ponuku využijem. Ozaj hovorím úprimne, inde by som sa nedal zlákať. Bol som v Martine vcelku spokojný. Ale asi pochopíte, že je to aj pre mňa, možno posledná a veľmi zaujímavá výzva, lebo vôbec nepreženiem, teraz som asi v tých najlepších trénerskych rokoch. Budem môcť zúročiť všetky skúsenosti a mojím neprajníkom zdravo športovo odpovedať. Všetko sa môže aj zvrtnúť a o dva mesiace sa mi budú smiať do očí. Beriem to tak, že vo futbale je všetko možné. Dôležité je, že Rimavská Sobota mi ponúkla zmluvu na jeden a pol roka.
V Martine ste boli necelé tri mesiace, pracovali ste s futbalovou mlaďou v určite ťažších podmienkach, ako ste kedy boli zvyknutý. Myslíte si, že ste tu za ten čas zanechali nejakú výraznejšiu pečať?
Snažil som sa presvedčiť mladých a veľmi talentovaných hráčov, ktorí nesporne vedia hrať futbal, že nestačí prísť iba na tréning, ale futbal treba milovať. Prízvukoval som im, aby mali prístup a zmenili postoj k futbalu. Zo začiatku som to mal veľmi ťažké, ale postupne sa to zlepšovalo. Najprv chodilo na tréning sedem-osem chlapcov, potom sa to zlepšilo. Niektorí chlapci študujú a ja som nechcel, aby išli tréningy na úkor školy. Aj za týchto ťažkých podmienok si dovolím tvrdiť, že hráči absolvovali dobrú zimnú prípravu a mužstvo je dobre pripravené na jarnú sezónu. Len je dôležité, aby chlapci v každom zápase išli na doraz. Ak si to zoberú k srdcu, výsledky sa dostavia.
Ako vidíte budúcnosť martinského futbalu, čo podľa vás futbal v metropole Turca najviac potrebuje?
Vôbec nechápem, ako tu futbal mohol tak hlboko klesnúť. Štvrtá liga pre mesto takého významu, akým je Martin, je mierne povedané hanba. Dovolím si tvrdiť, že ak by mal futbal väčšiu podporu funkcionársku, ale vôbec celého mesta, dalo by sa tu čosi urobiť. Už som čosi prešiel za futbalom, ale nepamätám si, že niekde inde futbal tak ignorovali, ako v Martine. Kde som bol, všade sme mali dvere k primátorovi otvorené. Možno aj tu som mal zaklopať na dvere radnice. Možno som urobil chybu. Ktovie. Ale jedno je isté, nedokážem si predstaviť ani vysvetliť, ako sa mohlo stať, že mesto s takou futbalovou tradíciou odvrhlo tento šport na perifériu záujmu.
Čo podľa vás potrebuje martinské mužstvo na to, aby sa neporúčalo zo štvrtej ligy do ešte nižšej súťaže?
Myslím si, že súčasnému kádru by pomohli aspoň dvaja skúsení hráči. Ja som na tom tvrdo pracoval. Neviem prečo od úmyslu prísť odskočil Ľubo Lukášik, ktorý s nami trénoval aj niečo odohral. On je víťazný typ hráča, ktorý by tomuto mužstvu pasoval. Zo začiatku som naisto počítal aj s Karasym. Všetko je inak. Napriek tomu verím, že pri poctivom prístupe všetkých hráčov mužstvo nevypadne. Ale opakujem pri poctivom prístupe hráčov, lebo napríklad nechápem talentovaného Schérera, ktorý naraz zmizol a na tréningu sa už mesiac neobjavil. Škoda, lebo on má na to, aby bol z neho šikovný útočník. Dôležité v tej situácii bolo, že základ mužstva chodil poctivo na tréningy – spomeniem najmä Kolena, Markoviča, Šlichtíka, Ďurkoviča a podľa možnosti chodili aj ďalší. Medzi nich treba zabudovať dvoch skúsenejších hráčov, futbalovo dobrých a ľudsky kvalitných a dovolím si tvrdiť, že v Martine by sa nemuselo hovoriť len o záchrane.