Ako som spolupracoval s ŠtB

k SNP a lekár, ktorý ošetroval francúzskych partizánov v priebehu bojov pod Strečnom, som v roku 1967 chcel niektorých z nich vo Francúzsku navštíviť. Dostal som povolenie vycestovať. Nebolo to ťažké, veď sa „zdubčekovávalo„. Keď som si ale podal žiadosť znova o dva roky neskôr, dostal som list od ŠtB v Martine, že ma nepustia, lebo moja návšteva nie je v štátnom záujme. Bol som rozhorčený, lebo do Francúzska som nechcel emigrovať, ani robiť tam špionáž, ani sa zachrániť útekom pred dlhmi či nebodaj trestným činom. Zašiel som preto priamo za najvyšším veliteľom martinských „eštebákov„ a žiadal som ho o vysvetlenie. Súdruhovi náčelníkovi som povedal, že keď som bol vo Francúzsku pred dvoma rokmi, navštívil som aj svojho priateľa – generálneho tajomníka francúzskej komunistickej strany George Marchausa. Na nič som sa vtedy nesťažoval, no teraz som odhodlaný napísať mu, že ma „buzerujete„. Toto slovo som naozaj použil. Neviem, či to rozhodlo, ale súdruh náčelník sľúbil, že sa ešte raz pozrie do mojich papierov a odišiel do vedľajšej miestnosti. Po čase sa vrátil a povedal mi, že ide len o také maličkosti, aby som na druhý deň prišiel k nemu. Keď som to urobil, vrátil mi pas spolu s písomným povolením vycestovať.
Čo je na tejto príhode zaujímavé? Tri okolnosti – nikdy v živote som nevidel Georgea Marchaisa, jeho meno som si zapamätal z tlače, potom moja drzosť či odvaha zájsť na veliteľstvo tajnej služby a tiež strach súdruha náčelníka z prípadných nepríjemností zo strany jeho nadriadených, že si dovolil brániť v ceste kamarátovi generálneho tajomníka spriatelenej komunistickej strany.
To bol ten príjemný zážitok s ŠtB. Neskôr ich bolo viac a nepríjemných.