Nie je chudák ako chudák

ruky harmoniku, pri polícii má svoje miesto klarinetista a vo vchode podchodu pri Priore nájdeme kľačiaceho muža, ktorý čaká na almužny. Tie mu okoloidúci hádžu do klobúka. O päťdesiat metrov ďalej, pri vchode do Delvity, občas vidno na zemi ležiaceho schúleného mladého muža. Pohľad na neho rozjatrí citlivému človeku srdce a ďalší kľačiaci alebo na harmoniku hrajúci žobráci gestikuláciou naznačujú, že sú hluchonemí a prosia ľudí o finančnú pomoc. Či to tak je, to nevieme povedať. Racionálne a realisticky zmýšľajúci ľudia si ale pomyslia, že mnohí zo spomínaných žobrákov môžu tvoriť organizovanú skupinu, ktorá cestuje po rôznych mestách na trovy svojho bossa, ktorému potom odovzdajú časť peňazí. Z viacerých zdrojov sme zistili, že títo žobráci neradi prijímajú jedlo, orientujú sa iba na žobranie peňazí. Do Martina ich údajne vozí niekto automobilom.
Skúsili sme to s polievkou
Ako metódu komunikácie so žobrákmi sme si vybrali kupovanie teplej polievky alebo iného jedla. Samozrejme, nešlo z našej strany iba o ľstivý prístup, ale aj o pomoc tým, ktorí naozaj hladujú. Už prví kresťania počas starovekého Ríma pomáhali žobrákom. Nikdy im ale nedávali peniaze, pretože sa na základe skúseností presvedčili, že hladný nepotrebuje peniaze, ale jedlo, otrhaný potrebuje dobré šatstvo a bezdomovcovi treba zabezpečiť strechu nad hlavou.
Laco, žobrák kľačiaci v podchode pri Priore, polievku neodmietol. Hneď sme ho ale upozornili, že peniaze nedostane. Povedal nám, že jedlo vraj dostane iba občas a iba niekoľkokrát sa mu stalo, že ho niekto pozval na obed. Laco pochádza z Levíc a bezdomovcom je veľmi dlho. Naposledy býval u svojho brata a švagrinej, s ktorou sa ale pohádal, a tak radšej odišiel. Stabilné zamestnanie Laco nemá už približne desať rokov, občas brigáduje a privyrobí si nejakú korunku. Naposledy si v zamestnaní zarábal ako skladník. Žobraniu sa venuje iba v Martine, kde je ale, vraj, veľmi drahé ubytovanie (nedá sa nájsť lacnejší nocľah ako 200 korún za noc), preto každý deň cestuje do Varína, kde má ubytovanie so sprchou a WC za 130 korún. „Alkohol vôbec nepijem. Kedysi som sa opíjal, ale zistil som, že to nemá žiadny význam. Cigaretu si zapálim iba občas.„ dodal .
Východisko zo svojej beznádejnej situácie vidí iba v získaní stabilného zamestnania, ktoré by mu zabezpečilo taký príjem, aby si mohol zaplatiť stabilné ubytovanie a stravu.
Zabral aj párok v rožku
Druhým známym mestským žobrákom je 54-ročný Juraj z Prešova, ktorý má „vy-árendované“ miesto pri martinskej hlavnej pošte. V Martine už žobre sedem rokov a býva na izbe spolu s Lacom vo varínskej turistickej ubytovni. Z príbuzných by ho mohli prichýliť iba jeho sestry, ale tie, ako nám povedal Juraj, majú vlastné problémy a nechce ich zaťažovať. Juraj nepracuje približne deväť rokov, predtým robil v hutách a baniach, ale po dlhotrvajúcej práceneschopnosti a kvôli zdravotným problémom s chrbticou prišiel o zamestnanie. Podľa jeho zdravotného stavu by sa dalo usúdiť, že by mohol dostať aj invalidný dôchodok. Možnože iba nevie, ako na to. Aj Juraj prijal minulý týždeň vo štvrtok ako dar dva rožky s párkom a malú kofolu vo fľaške. Zaujímavé je, že už vedel o tom, ako sme v stredu obdarovali Laca. Juraj nám povedal, že nefajčí ani nepije alkohol, ale kvôli tomu, že nemôže ťažko pracovať a nájsť si vhodné zamestnanie, musí žobrať.
V pešej zóne sme minulý týždeň vo štvrtok natrafili aj na staršiu ženu, ktorá mala zavesenú na krku ceduľu. Na nej bolo napísané, že nefajčí, nepije alkohol a nemá z čoho žiť. Zaujímalo nás, či prijme ako dar štvrtinu grilovaného kurčaťa, lebo v ruke držala škatuľku s drobnými mincami. Jedlo prijala a povedala: „Pán Boh zaplať!„
Samozrejme, jedlo ani vyžobrané peniaze nevyriešia situáciu bezdomovcov, ale pomôžu im aspoň prežiť. Či si takýto spôsob života cenia, alebo ho nedokážu, či nechcú zmeniť, to je iný problém.