Článok pokračuje pod video reklamou
úry i jazyka, otázky konfesionalizmu a úlohu inteligencie v našej histórii. Bohatou publikačnou činnosťou prezentoval Slovákov ako samostatný národ a demonštroval z viacerých pohľadov ich syntetickú dejinnú kontinuitu.
Životný osud nášho posledného polyhistora verne odráža zložitú dobu národných, politických a spoločenských premien v minulosti na Slovensku. Rodák z horehronskej obce Valaská (26. 2. 1900) študoval na technike v Brne a na FFUK v Bratislave. Pôsobil v knižnici Krajinského úradu a v redakcii Slováka v Bratislave, ako tajomník Literárno-vedného odboru, archivár a redaktor Zborníka Spolku svätého Vojtecha v Trnave a napokon v r. 1938 – 71 v Matici slovenskej v Martine, kde bol medziiným správcom Slovenskej národnej knižnice a vedúcim Literárneho archívu.
Baníkovým vstupom do odbornej literatúry bola jazykovedná a kultúrnovedná štúdia Slovenská reč a jej zovnútorný i vnútorný vývoj (1923). Prejavil sa v nej ako zrelý znalec slovenského jazyka, jeho vývoja, stavu a možností. Povzbudený priaznivým ohlasom na prácu rozvíjal ďalej svoje koncepcie o materinskej reči. Na prelome rokov 1925 – 1926 publikoval v Slovenskom národe seriál článkov Za renesanciu spisovnej slovenčiny. Začiatkom 30. rokov aktívne zasahoval do boja o ňu. Podnetom sa stalo vydanie Vážneho Pravidiel slovenského pravopisu v r. 1931. V známom Návrhu Literárneho odboru Spolku sv. Vojtecha na úpravu pravidiel spisovného jazyka slovenského a vo viacerých článkoch im vyčíta zjavné čechizačné zámery a zdôrazňuje, že v otázke spisovnej reči nemožno prijať kompromis. Po odmietnutí Pravidiel z roku 1931 sa začalo na matičnej pôde pracovať na novej oficiálnej pravopisnej príručke. Práve v Baníkovej redakcii vyšli nové Pravidlá slovenského pravopisu v r.1939 v Matici slovenskej.
V dejinách slovenskej historiografie patrí a bude patriť A. A. Baníkovi osobitné miesto za objavenie, odborné zhodnotenie a publikovanie prvej národnej obrany Slovákov zo začiatku 18. storočia. Vo svojich štúdiách a úvahách sústredil pozornosť na prelomové obdobia slovenských dejín od Veľkej Moravy cez národné obrodenie až po obdobie národnej slobody Slovákov.
Po celý život sa zaujímal o hudbu. Poznal sa s Bélom Brartókom a doprevádzal ho na zberateľských cestách za slovenskou ľudovou piesňou. Zbierku skladateľa svetového mena obohatil svojimi 73 notovými a k nim prislúchajúcimi textovými zápismi našich ľudových piesní. Zozbieral veľa hudobnín. Venoval sa hudobnej tvorbe a ako výborný klavirista bol aj jej interpretom. Jeho skladateľská tvorba predstavuje vyše 300 opusových diel klavírnej a piesňovej tvorby. Koncom 60. rokov niektoré z nich interpretovala na verejných vystúpeniach známa klavírna umelkyňa Tatiana Fraňová.
Anton Augustín Baník vykonal pre Maticu slovenskú naozaj veľa. Zaslúžil sa o vrátenie knižných a rukopisových fondov z Budapešti a Nitry, kam ich v r. 1875 odviezli po zatvorení inštitúcie. Matici r. 1967 daroval svoju mimoriadne cennú knižnicu, ktorá obsahovala 100 tisíc titulov kníh, časopisov a inej tlače, týkajúcej sa dejín slovenskej národnej kultúry, Slovenska a Slovákov. O knižnú zbierku, ktorú daroval, sa živo zaujímal až do konca života (zomrel 29. 12. 1978).
Prežil niekoľko režimov a ani v jednom z nich nemal na ružiach ustlané. Za minulého režimu prežíval veľké krivdy, keď ho vtedajší mocipáni upodozrievali a pritom obviňovali z organizovania konfesionálnych zoskupení s údajnými protištátnymi zámermi, pre ktoré ho stále sledovali orgány ŠTB a matiční donášači. Najbližší spolupracovníci a priatelia nemohli neoceniť fakt, že sa o svoje odborné vedomosti historika, archivára, editora, bibliografa a biografa podelil nezištne s každým, kto o ne prejavil záujem. Hoci za Antona Augustína Baníka hovorí vklad do pokladnice slovenského národného i kultúrneho dedičstva a našej vedy, kultúry a umenia 20. storočia, nezdá sa, že by si ho celkom prisvojila ani doba, v ktorej je demokracia slova a umeleckého vyjadrenia vysokou hodnotou. Škoda, že pre kultúrnu verejnosť je dnes temer neznámy.
