iteľmi kaštieľov a kúrií, ktorých je v Turci neúrekom. Títo zemepáni sa stávali podporovateľmi, ochrancami, ale často aj svojvoľnými pánmi diania v obciach a farnostiach. Veľmi výrazne sa uplatnilo v miestnych dejinách to, keď zemepán zmenil vierovyznanie a zanedlho sa zmenila aj bohoslužba a kňaz v chráme. Pohnuté dejiny na území Slovenska vyhnali majiteľov týchto obrovských majetkov za hranice. Väčšina odišla v čase prvej svetovej vojny, dielo skazy kaštieľov a pamiatkových stavieb – aj sakrálnych – dovŕšila ďalšia vojna a totalita komunizmu. Medzi majetnými zemepánmi sa však našli aj ľudia bohatí duchom, vzdelaním, skúsenosťou alebo zaujímavým životným osudom. Takým bol aj nedávno ešte žijúci bagdadský arcibiskup v ďalekom Iraku, ktorý sa narodil v slovenskom Turci.
Neďaleko na juh od Martina sa nachádza malá dedinka Turčiansky Peter. Spomedzi stromov sa už od hlavnej cesty vynára veža farského gotického kostola sv. Petra zo 14. storočia. Roku 1386 majetok získal rok Dávidovcov (z tohto rodu tiež pochádzal biskup Pavol Dávid v Pécsi, zom. 1562), v roku 1727 odkúpili majetok Nyáryovci, ktorí prebudovali kaštieľ oproti kostolu do dnešnej podoby. Dodnes stojí uprostred už menej udržovaného parku. Táto rodina dlho bývala v neďalekej Priekope a vlastne až v r. 1889 gróf Nyáry prišiel do kaštieľa bývať. Gróf Karol Jozef Nyáry, ktorý bol synom Karola narodeného v Sučanoch na Turci (zom. v Prešove), sa narodil v r. 1880 v neďalekej dedinke Košťany nad Turcom (dnes filiálka sv. Petra). Z jeho manželstva s galantskou grófkou Magdalénou Fekete sa narodilo sedem detí, najstarší Koloman sa narodil v r. 1905 v peterskom kaštieli, ďalší súrodenci v Monaku, Bratislave a v Maďarsku, to preto, lebo rodina Nyáryovcov z Petra odišla v r. 1907. Okrem najstaršieho syna sa však v obci Turčiansky Peter narodil ešte jeden syn, ktorý neskôr prežil väčšiu časť života v ďalekom Iraku. 30. augusta 1906 sa v kaštieli narodil Ernest Karol Albert Nyáry, ktorý tieto početné mená zdedil po predkoch. Pri krste, ktorý prijal v miestnom farskom kostole sv. Petra 12. septembra 1906, za patróna dostal sv. milánskeho biskupa Karola Boromejského. Azda predzvesť jeho životnej cesty?
Ďalšia jeho púť viedla už za hranice, hoci sa spomína jeho krátke štúdium ešte v Bratislave, neskôr tiež vo Viedni, Innsbrucku a v Lille. Ako dvadsaťročný prišiel do Francúzska na obchodné štúdiá, v Lille však vstúpil do rehole karmelitánov a 28. októbra 1932 prijal habit Karmelu, o rok na to zložil prvé sľuby a 29. októbra 1936 aj slávnostné doživotné sľuby. 22. mája 1937 bol v Lille vysvätený za kňaza. Vo Francúzsku sa udomácnil, počas okupácie žil už v Avone – zastával zodpovednú funkciu priora, do ktorej bol trikrát zvolený. V roku 1954 však jeho pokojný kláštorný život prerušilo menovanie za splnomocnenca misie v Bagdade. V Iraku totiž karmelitáni vedú latinské arcibiskupstvo v Bagdade, a takto predstavujú prítomnosť latinskej cirkvi v mori islamu. 22. októbra 1954 prišiel do Iraku, bol tu predstaveným do apríla r. 1969. Jeho spolubratia ho poznali ako zásadového, ale aj ako bratského superiora. Následne bol menovaný za apoštolského administrátora a generálneho vikára 23. marca 1972 ho pápež Pavol VI. vymenoval za arcibiskupa, 31. mája toho roku bol vysvätený.
Bol múdrym, pritom skromným a poníženým pastierom. Prejavovala sa jeho láskavosť a štedrosť voči úbohým, ktorých je v tejto oblasti dodnes dosť. Bol veľkou osobnosťou katolíckej cirkvi v tejto viac – menej diasporickej oblasti. Od 30. mája 1983 sa zo zdravotných dôvodov funkcie vzdal, tri roky ešte ako emeritný biskup žil v Iraku, až napokon 28. februára 1986 sa vrátil späť do Francúzska. Jeho odchod bol pre spolubratov ťažký, mali ho mnohí veľmi radi. Posledné dni života strávil v kláštore v Avone, kde 18. augusta 1987 vo veku 81 rokov zomrel na srdcové zlyhanie. Tam je aj pochovaný.
Niektorí starší farníci v Turčianskom Petre spomínali, že ešte ako kňaz bol navštíviť svoje rodné miesto. Veď jeho predkovia sú pochovaní pod dlažbou kostola, niet však o tom už žiadnej pamiatky, lebo náhrobné kamene sa pri prestavbe v r. 1946 – 47 zničili. Je škoda, že sa nenašiel ešte za života biskupa Nyáryho niekto, kto by sa bol s ním skontaktoval, veď je vzácne, keď sa rodák stane takou významnou osobnosťou. Veľa zla narobila totalitná komunistická diktatúra, ktorá znevážila mnoho vzácnych ľudí z radov majiteľov historicky vzácnych objektov v našich regiónoch. Ernest Karol Nyáry vzhľadom na vývoj v našom štáte po prvej svetovej vojne stratil kontakt s rodným Turcom. Myslím však, že pre nás, občanov Slovenska, môžu byť osudy ľudí, ktorí sa tu narodili a prežili hodnotný život, aj keď azda neboli krvou a národnosťou Slováci, zaujímavé ako impulzy pre spoznávanie histórie našich regiónov a farností.
Autor: Milan Žila